Pravdupovediac, každý deň som sa cítil inak. Občas som bol nesmierne rád, že je pre mňa zas všetko nové, mohol som znova objavovať miesta, kde som predtým už určite bol, spoznávať znova všetkých ľudí a vytvoriť si o nich obraz. Mohol som znova počúvať hudbu bez toho, aby som k nej mal nejaké predsudky a mohol som si pozrieť hocijaký film, bez toho, aby som vedel ako skončí. Teda, u niektorých nebolo ťažké zistiť ako skončia. Bola to obrovská výhoda, že som sa teraz mohol smiať na veciach, ktoré mi predtým možno vtipné neprišli.
Pozrel som si jeden sitkom, na ktorý som náhodne narazil. Neviem, či sa mi pred tým páčil, ale teraz ma veľmi dobre pobavil. Nevedel som ho prestať pozerať, stále som chcel viac a viac. Ktovie, či sa mi aj pred tým tak páčil a kto vie, že či som ešte stále ten istý človek alebo som už niekto iný.
A ľudia? Zrazu milujem spoznávanie. Všetci sú ku mne milý a snažia sa mi pomôcť. Veľa z nich mi povie nejakú príhodu, ktorú so mnou majú alebo mi aspoň povedia, odkiaľ sa poznáme. A zatiaľ všetci, s ktorými som sa rozprával sa na mňa počas toho ako sa spolu rozprávame usmievalo. A ja som sa usmieval na nich.
To bolo na tom to dobé. Avšak aj táto minca mala dve strany. Niekedy som strašne chcel vedieť ako to naozaj bolo. Nahováral som si, že to možno bolo presne tak ako to všetci opisujú, no stále som mal pocit, že mi niečo uniká, že život by bol moc ľahký a dokonca sa mi ani nepáčila predstava, že sa celý môj predošlý život dá nahradiť rozprávaním o ňom. Veril som, že to všetko o čom mi rozprávali som naozaj zažil, no necítil som sa tak. O čom som rozmýšľal vtedy keď som videl ako sa Michael išiel rozplakať na zápise do školy? o čom som rozmýšľal keď som bol v škole? Ako som sa cítil deň predtým ako som stratil pamäť?
Doktorka mi odporúčala veľa cvičení, ktoré by mi mohli pomôcť. Teda ani nie tak cvičení ako to, že mi odporúčala, čo mám robiť, aby som sa rozpamätal. Mne to prišlo ako keby som stratil kľúč od auta a snažil som sa ho naštartovať búchaním po volante. Avšak poradila mi jednu vec, ktorá ma zaujala, aj keby mi nemala pomôcť. Spočívala v tom, že som mal robiť netradičné veci. Až také, že niekedy nedávajú zmysel. Bola k tomu brožúrka a ako ilustrácia myšlienky bol obrázok, na ktorom si chlapík nalieval z fľašky vodu do pohára. Keď mal pohár plný, napil sa z fľaše. Celá teória tohto spočívala v tom, že mozog vie, že sme sa niekedy predtým napili z pohára a možno si dokonca rozpomenie kedy. Vedel som, že je to bláznovstvo, že je mizivá šanca, že práve toto mi pomôže rozpamätať si a v okolí budem za pomäteného, ale nemal som čo stratiť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár