Študentský život - II. časť

Dnešný deň, bol akýsi iný. Zle sa mi vstávalo. No, nemyslela som tým, bol iným, tým, že som akosi zabudla na ostatných a rozmýšľala. Niežeby som nerozmýšľala stále, to zas nie, no ja som tým chcela povedať len to, že som rozmýšľala nad úplne inými, zvláštnymi vecami. Písala som si do denníka, a pozorovala ľudí okolo seba. Je to smutné ja viem, no nič iné mi neostávalo, a ja som sa nemienila unudiť k smrti. Zabíja ma ten neusporiadaný život, rozhádaná rodina, nestálosť. Trpím. Väčšinu hodín v škole nám suplovali. Áno, ja som mala opäť času na zvyš. Času na smútok a smútenie. Keď som prišla domov, akýmsi hlúpym zázrakom, bola väčšina rodiny doma. Samozrejme nikto si ma poriadne nevšimol. Všetci len sedeli za počítačom, či viseli na telefóne. Nikoho nezaujímalo, že som dnes neobedovala a dokonca sa ma ani nikto nepýtal, čo bolo v škole ako to býva zvykom v normálnych rodinách. Usporiadaných rodinách. Len som sa ticho dopravila do izby. Onedlho ku mne prišla moja malá sestra, že musí hrať na klavíri. Za ňou sa ihneď doplechtila i moja babka. Nemala som žiadne súkromie, ba ani pokoj. Akoby toho nebolo už málo, sestra mi tu vyťukávala tóny a trieskala do klavíra - do môjho klavíra, sem prišla mama aj oco, že si potrebujú dačo vytlačiť. Liezlo mi to na nervy, no na tvári som opäť vystrojila ten môj falošný úsmev. Konečne aspoň rodičia odišli. No pri odchode sa ma ešte mama spýtala Prečo som taká smutná ? A ja som sa opäť len usmiala a poslala ju do kelu..
Sestra konečne dohrala, spolu s babkou odišla a pomaly sa všetci vytratili. Mama šla opäť do práce, babka domov, sestra pozerať telku a oco, ten celý ten čas len pracoval. A staršia sestra ? Tá zrejme niekde vonku, viedla si svoj, už vlastný život. Zavreli sa dvere a ja som mala konečne aspoň na chvíľu pokoj. Pustila som si hudbu a začala písať do denníka. Už chápete prečo tak závidím. Závidím ľudom s normálnym životom, s normálnou rodinou, kde si rodičia nájdu aspoň trochu času na svoje deti a odložia prácu bokom. Kde je tá rodina usporiadaná. Zasmiala som sa a v duchu si povedala, že netuším či to raz ešte zažijem.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu