Pomalým krokom kráčali po ceste. Ich smädu veľmi škodilo aj to, že okolo seba mali množstvo vody. Hoci to bola voda jedovatá, ale už len to, že to bolo niečo, čo sa lialo, im spôsobovalo muky. Tara vyzerala veľmi strhane. Už deň sa poriadne nenapila. Bola bledá s veľkými kruhmi pod očami. Jej krok bol veľmi neistý a Luka bol neustále v strehu pre prípad, že by mala odpadnúť.
Večer sa rozložili opäť ako zvyčajne. Tara vďačná za kúsok pohodlia a oddychu zaspala okamžite ako si ľahla. Luka bol tiež veľmi zničený, ale bál sa zaspať. Nemohol. Stále premýšľal nad tým, čo spravia. Ako sa z toho dostanú. Bol však bezradný. Prvýkrát vo svojom živote sa ocitol v situácií, kde nevedel, čo robiť. Bol bezmocný. Ešte pred tým ako zaspal, zahľadel sa na vzdialený obrys Keronu. Mal pocit, že za posledný deň sa ani len o kúsoček nepriblížil, skôr sa ešte vzdialil. V noci ho trápili strašné nočné mory, v ktorých zakaždým Tara bolestivo umierala.
Ráno po prebudení sa mu naskytol neuveriteľný pohľad. Nevedel ako je to možné, ale jednoducho tam bola. Stáli pred bránou Keronu.
„Luka, to je.....“ Tara sa nezmohla na slovo a Luka chápal prečo. Nielen, že cez noc akoby zázrakom prešli celú cestu od miesta táboriska až sem, ale táto brána, tak obrovská a monumentálna, bola taká krásna až vyrážala dych. Celá bola z bieleho kryštálu cez ktorý presvitalo Slnko a vytváralo tak milióny dúhových lúčov, ktoré im dopadali na tváre. Bola vyššia ako najvyššia brána akú doteraz videli a na jej vrchole boli malý kryštálový vtáčkovia a pomedzi nich v dlhých závojoch viseli čierne ruže také čierne, ako najvzdialenejšie hlbiny vesmíru. Približne v strede brány sa spájali a vytvárali nápis, ktorý hlásal: Cestovateľ, ty prišelec do našej krajiny a nášho územia, vyvaruj sa porušeniu pravidiel, či vyrušeniu obyvateľov tohto ostrova. Buď srdečný ku tunajším a cti zákony ich. Zapamätaj si, že táto krajina tebe nepatrí. Nepatrí nikomu a preto nikto nemá právo povyšovať sa nad bytosti, ktoré tu boli dávno pred tým, než si sa ty, či tvoji predkovia, objavili na tejto zemi. ak máš v srdci úprimnosť a pokoru, môžeš v pokoji vojsť. Ak však tvoje srdce kypí zlosťou a arogantnosťou neplytvaj snahou na otvorenie brány. Pre teba zostane navždy zavretá.
Keď obaja dočítali, zahľadeli sa na seba. V očiach oboch sa zračilo vzrušenie ale aj obavy. Čo ak oni naozaj nemajú srdcia čisté. čo ak sa teraz budú musieť obaja otočiť a vydať sa naspäť domov? Bez vody a jedla určite pomrú. Preto bola jediná cesta ako sa zachrániť cesta vpred.
Prvý sa k činu odhodlal Luka. Pomaly vykročil ku bráne a plný očakávania natiahol ruku pred seba aby sa bránu pokúsil otvoriť. Ešte pred tým ako sa jej stihol dotknúť mu Tara položila ruku na plece a obrátila. „Luka, čo ak je to pasca a tomu, kto nemá čisté srdce sa niečo stane? Čo ak..“ „ Tara, nič sa nestane, neboj,“ zahľadel sa Luka do jej tváre. „Viem, že mám srdce čisté. Neprešiel som predsa polku sveta aby som sa teraz otočil len preto, že ma nejaká brána odmieta vpustiť dnu.“ Povedal a dotkol sa brány. Hodnú chvíľu sa nič nedialo, že si už aj Luka začínal myslieť, že možno predsa len nemá srdce také čisté ako si myslel. Potom sa však brána za zvuku tisícov zvončekov začala otvárať.
Vysoko na samom končiare Neviditeľného vrchu, ktorý sa nachádzal uprostred Keronu, sa pohol ďalekohľad. Osoba za ním si prezerala postavu muža, ktorý práve otvoril Kryštálovú bránu. Do tváre tomu mužovi nevidela ale okamžite vedela, že je to On. Zvuk zvončekov počul za svojho života len raz a to vtedy, keď tu On bol prvýkrát. Všimla si však aj niečo, čo ho znepokojilo. S Ním bola nejaká žena a to bolo neprípustné. Láska a žena mu predsa nemala byť súdená. Tak ako je možné, že aj napriek tomu tu s ním jedna osoba ženského pohlavia je? Teraz sa s tým však nebude zaoberať. Zbavia sa jej neskôr. Je to nevyhnutné.
Osoba zišla dole po veľmi strmom a schátrajúco vyzerajúcom schodisku. Vratkým krokom prešila cez dlhú chodbu až prišla ku malým dvierkam, ktoré boli také malé, že aj päťročné dieťa by malo problém cez ne prejsť. Otvorila malé okienko, uklonila a s najväčšou úctou v hlase povedala: „Pane, už je tu.“
„Luka, Luka! To je..to je krása!!! Ja počujem zvončeky!“ kričala Tara z plného hrdla. ten zvuk ju naplňoval eufóriou radosti. Luka zatiaľ prešiel cez bránu a ako náhle sa celý ocitol na jej druhej strane, okamžite sa zavrela. Zvuk zvončekov utíchol rovnako rýchlo ako sa brána zavrela a Tara ostala pred bránou s nemým úžasom na tvári. „Tara! Mám taký pocit, že brána chce preveriť každého zvlášť. Skús sa jej dotknúť.“ Tara sa brány pomaly dotkla. Opäť ako pred tým pri Lukovi sa dlho nič nedialo až sa napokon brána začala otvárať. Tentoraz však už bez doprovodu zvončekov. Taras úľavou vydýchla a podišla k Lukovi. Spoločne sa zahľadeli pred seba na divočinu rôznych kvetov, stromov a vysokých tráv, ktoré sa nachádzali za bránou. Vkročili do toho zhonu zanechávajúc zatvárajúcu sa bránu za sebou bez toho aby vyskúšali, či sa dá otvoriť aj z tejto strany. Keby to boli vyskúšali, zistili by, že nedá.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
cotessy
11. 3.marca 2008 20:28
ja som vedela ze neda... hehehe
3
chela by som vediet ako sa im podarilo ze sa tam ocitli predtou branou....
4
pekne.....teda ovela lepsie ako ine literarne pokusy inych ludi.....myslim teda na pokracovanie....dobry pribeh.....raz z teba bude pani spisovatelka....len co sa trocha vyklepes
Napíš svoj komentár