Prosím ťa, spánok, príď...

Absolútne nikdy som si nemyslela, že napíšem podobnú kravinu (a treba dodať, že tak skoro po tom, čo som napísala iný blog, to už sa mi teda dlho nestalo). Nikdy som si nemyslela, že ako mladá holka, ktorá zastáva názor, že "spánok je pre padavky", napíšem niečo takéto.

Ale vidím, že sa niečo deje. Dnes už sa to dokonca prejavilo dokonale. Už tomu je niekoľko dní, odkedy vždy, keď sa snažím zaspať, mi hlavou preletí nejaká blbá myšlienka, a nejde to. Prevrátim sa na jeden bok, na druhý bok, kopnem do jedného plyšáka, zhodím druhého plyšáka, a stále nič. Zaspať mi trvá stále dlhšie, telo si stále viac zvyká na nočné služby, v noci spať odmieta, počíta zastávky na linke nášho autobusu a ja neviem ani zaklipkať očami.

Poobede už to tiež nejde. Možnože sa telo vzpiera tomu, že spím celé dni, proste, nejde to. Prichádza to na rad až poobede. Konečne ten syndróm zaslzených očí a keď ľahnem, tak mŕtva nemyslím na nič iné, než na posteľ a v priebehu sekundy som mŕtva. Mŕtvolný spánok na dve, tri hodiny, a 19:20 som hore - pretože treba nakladať klientov do autobusu. Prd, som vo vlastnej posteli, mám spať! Ale telo to nevie, telo to nechápe.

Snažím sa ďalej spať, ale nemá to najmenší zmysel. Tesne po ôsmej hodine už som hore a doteraz. Oči sa mi vôbec nezatvárajú, spánok stále neprichádza, ale cítim zovreté hrdo a štípúce oči od samej únavy. Zajtra idem do práce zase, zase na 24 hodín dookola. Ráno sa po pár úbohých hodinách zobudím a budem sa cítiť síce čulá, ale bude to na krátky moment a už v práci mi bude špatne. Ako naposledy, keď som myslela, že sa pozvraciam.

Nikdy som nezažila telesné vyčerpanie podobného typu, ale poviem vám, že to nikomu neprajem ani neodporúčam. Som v práci, kde robím, za pár dní rok. Mala by som vydržať ešte pol roka a už teraz nechápem, ako to preboha chcem spraviť. Je to so mnou zlé. Ľudia okolo mňa tým trpia, trpím tým ja, trpia tým moje plány, trpí tým moje telo a čo je ešte dôležitejšie - blbnem z toho.

Boli časy, kedy som vedela o sebe distingvovane povedať, že "viem, čo kedy povedať a čo je kedy vhodné". To je ale veľmi dávno preč. Momentálne trepnem hocijakú kravinu sformulovanú do absolútne nevhodnej vety, ublížim, poviem, čo som nechcela, vôbec tak nemyslela... potom to márne žehlím a márne z toho chytám stavy čistej melanchólie, kedy sa sama seba pýtam, či som bola tak krepá ako križovatka na Huštáku celý život, alebo to je naozaj iba tou prácou.

Radšej to budem ospravedlňovať málo spánkom, a prácou, ale predsa. Vlastne mám taký neistý pocit, že som to len potrebovala niekam napísať, ako keby som dúfala, že to bude formulka pre moje oči, aby sa zavreli a konečne som mohla zaliezť do postele. Zrejme márne.

Začínam čoraz častejšie hovoriť slovo: Nevládzem. Točieva sa mi hlava a opäť som začala mať nízky krvný tlak. A napríklad, nikdy v minulosti sa mi nestávalo, aby som mala bolestivú menštruáciu. Teraz ma z nej môže kľudne roztrhnúť, a nepomáha mi žiadna tabletka. Je tu toľko vecí, ktoré boli predtým inak....

Považujem za životný zázrak, že som si pri tom všetkom našla niekoho, kto mi rozumie a kto ma nekopol do riti za to, že niekedy rozprávam absolútne nesúvislo a zaspím kľudne v strede dňa, nehovoriac o večeri, že niekedy poviem, aj čo nechcem a potom zdĺhavo vysvetľujem, že ja som NAOZAJ iba nevhodne zvolila slová... zázrak, že som ho vôbec mala KEDY nájsť.

Musí to byť so mnou na odstrel. Ja sama hnevám samú seba. Nikdy som takáto nebola. Mala by som byť šťastná a spokojná so svojim životom, ale som tak unavená, že už zvyšky mojej nálady dokážu iba dosahovať prudké negatíva. Nevládzem sa pomaly ani usmiať. Psychika stráda v súvislosti s tým, ako veľmi stráda fyzický stav môjho tela. Nedokážem sa správať optimisticky, keď pomaly od únavy ani len neviem, ako sa volám. A pritom sakra! Však som predsa vždy bola taká. Vždy usmievavá... čo sa to so mnou deje?

Momentálne sa proste modlím ku spánkovej víle, aby som k druhej hodine večernej naozaj zavrela oči a zaspala. Skúsila som si na moment ľahnúť do postele, ale bolo to fakt k hovnu. Strop bol zaujímavý, dierky na perine tiež. Ale spánku nikde, nemohla som si pomôcť. Akurát ma strašne rozbolel chrbát, ktorý ma bolí doteraz, a pichá ma niekde pod rebrom, a zas neviem, čo to znamená. Len sledujem, že som čoraz rozboľavenejšia.

Boľavá, unavená, a z tohoto všetkého zúfalá. A najsmutnejšie na tom všetkom je, že on ma tá robota stejnak ešte stále baví... ešte stále ju milujem, a nenávidím, ako ju milujem, pretože inak by som tam už dávno nebola...

Spánok, preboha kde si? Už sa ani nepamätám, kedy naposledy si sem do tejto domácnosti zaskočil na dlhšie než na niekoľko krátkych prerývaných minút. Keby si sa uráčil zastaviť a ponoril ma do hlbokej hladiny delta, v ktorej konečne načerpám nejakú energiu, ktorá mi extrémne chýba...

A vopred ďakujem.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

27 komentov k blogu