„ Prečo si to urobil? “ druhá otázka mala za úlohu vytrhnúť ho z jeho „morbídnej“ nálady a priviesť do reality. Krutej reality, ktorá ho dúfam, poriadne preplieska a spamätá sa. Stále nič. Jedinou odpoveďou, ktorá sa mi dostala, bolo ticho. Až na jednu vec. Prútik, ktorý zvieral v ľavej ruke, z ničoho nič namieril na mňa. Neočakávala som to, ale bola som vycvičená na podobné bleskové reakcie.
Odskočila som od tela mladej ženy a skryla sa za strom. Zelený záblesk smerujúci na miesto kde som stála, ma prekvapil. Použil Neodpustiteľnú kliatbu. Opäť. Ale prečo? Čo sa tým snaží dosiahnuť?
„ Vzdajte sa! “ Rozkázala som mu. Ani som si neuvedomila, že hovorím v množnom čísle. Je ich tam viac? Urobil tú vec, iba preto, aby ukázal svoju „frajerinu“? Začal sa mi dvíhať žalúdok s tej predstavy.
Odrazu som vedľa seba začula zvonivý smiech a už som iba cítila ako moje telo letí niekam do kríkov. Aj po dopade som bola stále pri vedomí.. S námahou som odlepila oči od seba a čakala to najhoršie. Pozerala som do jeho bledej skrivenej tváre s odhodlanosťou nevzdať sa. Neurobil žiaden pohyb, ktorým by dal najavo, že je pánom situácie. Schytila som prútik skôr než si mohol svoje konanie rozmyslieť a švihla ním smerom, kde ešte do tejto chvíle stál. Netrafila som.
„ Nemáš šancu, Alchemy“ skríkol na mňa svojím dunivým hlasom a znovu ma len tak-tak minul zelený lúč. Vykukla som spoza hrubého kmeňa stromu a pohľadom som tekala po okolí. Tam je. Opretý o strom s úškľabkom na tvári a vpísanou otázkou, ako dlho vydržím. Prebehol mnou hnev. Som predsa auror a on pochybuje o mojich schopnostiach. Bral to všetko ako hru? Tá úbohá žena ležiaca na čistinke s obrovskou hrôzou v očiach. Bola to moja chyba. Nesprávne som odhadla jeho kroky. Tie znamenia som si vyložila opačne.
„ Budeš prekvapený, Ector“ zúrivo som mu odvrkla a švihla prútikom. Strom vzbĺkol. Ale on stihol utiecť. Začala ma táto naháňačka unavovať. Oheň mi poskytoval svetlo, ktoré som si v tejto chvíli nemohla dovoliť. Nebola až taká tma, ale prezradiť sa takýmto ľahkovážnym činom, mi pripadalo absurdné.
„ Nemyslíš si snáď, že ťa nechám odísť len tak“ zasmial sa desivým smiechom, akoby som povedala vtip roku. Vrátil mi úder. Oranžový záblesk preletel tesne mimo mňa. Zasiahol kameň za mnou a ten vybuchol silou, ktorá ma odhodila pár metrov vpred. Opäť som skončila na zemi, tentoraz tvárou dolu. Hnev vystriedala nenávisť. Zaplavovala mi ústa a ja som mala odrazu neovládateľnú túžbu vyhŕknuť tie dve Neodpustiteľné slová. Mala som na ne plné oprávnenie...Nie! Pôjde do vezenia. Nedovolím mu len tak sa z toho vyvliecť!
„ Ja nenechám odísť teba! Za to čo si urobil pôjdeš do Azkabanu! “ Bral to ako prázdnu hrozbu? Tak či onak, dodržím ju. Vypálila som po ňom ďalšie zaklínadlo. Zablokoval ho skôr ako k nemu prišlo.
„ Drahá moja sesternička. Nikdy si nebola dobrá v loklumencii, čo? “ Nebola to otázka. Bolo to konštatovanie - žiaľ Bohu pravdivé. Ten predmet som radila do skupiny vecí, o ktorých nemal nikto vedieť. Nie je dobré, ak nepriatelia poznajú slabé stránky protivníka. Ďalšia vlna nenávisti mnou prebehla bez varovania. Zamračila som sa a s výkrikom som po ňom „hodila“ ďalšie omračujúce zaklínadlo.
„ Zablokujem, zablokujem. Každé jedno! “ Smial sa v bezpečnej vzdialenosti od miesta, kde som ležala. Mohol to ukončiť. Ale neurobil to. Prečo? Nenávisť v malých intervaloch opúšťala moje telo a zaplavoval ma nový cit. Ľútosť. Zostalo v ňom niečo z chlapca, s ktorým som sa v detstve hrávala? Z chlapca, s ktorým sme robili vilomeniny a nikdy nám na to neprišli? Nádej. Do očí mi vyhŕkli slzy radosti. Nehrá sa so mnou. Nechce ma zabiť! Nikdy to nechcel. Iba plnil rozkazy Pána.
„ Ector...“ skúsila som ho osloviť s najväčšou nehou akú som dokázala vyprodukovať. Rýchlo som vyskočila na nohy, no rebrá protestovali. Asi mám niektoré zlomené. Ale to v tejto chvíli nie je podstatné. Váhavým krokom som sa k nemu vybrala. Prútik som sklopila do polohy, kde mohol ublížiť jedine rastlinám. Nevedela som, ako pokračovať. Aké slová použiť. Ako ho mám upokojiť, aby mi viac neublížil. Možno je pod kliatbou a nie je sám sebou.
„ Nepribližuj sa! “ Nepovedal to ako rozkaz, ale ako prosbu. Ten tichý šepot z jeho úst, ma utvrdil v tom, že mám pravdu. Bojuje s tým. Pohltila ma radosť. Aj keď mi kázal opak, naďalej som sa k nemu kráčala. Neochvejne a naliehavo som to potrebovala vedieť.
„ Povedal som stoj! “ Tento krát na potvrdenie toho, že to myslí vážne, zdvihol prútik, ako výstrahu. Zaváhala som. No trvalo mi to iba pár sekúnd. Môj mozog vysielal informáciu, že on ma nezabije. Teraz už nie. Odhodlane som smerovala do jeho blízkosti. Bola som ani nie 10 metrov od cieľa, keď sa to stalo. Jeho oči zmäkli, odrazu boli plné tichej bolesti, ktorá ma nenechala chladnou. Cítila som s ním. Súcitila.
„ Ector je mi to tak ľúto“ Pribehla som aj k nemu a objala ho. Ťažko povedať, ako sa zatváril. Ohromene z toho, že sme pred 2 minútami spolu zápasili, či šokovane z toho, že som ho pochopila a uverila mu. Na mojej strane to bola druhá možnosť. Nechcela som ho pustiť. Nechcela som mu dovoliť odísť za Ním. Túžila som po tom, aby to bol opäť starý Ector, ktorému som mohla povedať čokoľvek. Ktorý o mne vedel absolútne všetko. Aby bol opäť mojím záchranným člnom a aby ma znovu raz odviezol na breh.
„ Odpusť mi, Alchemy“ Cítila som, že to myslí smrteľne vážne. Skutočne pravdivo. Privinula som sa k nemu ešte pevnejšie a on urobil to isté. Obaja sme zabudli na tú hrôzu, ktorej sme boli svedkami a užívali si tú chvíľu.
„Všetko“ S týmto slovom si ma od seba odtiahol a pozrel sa mi hlboko do očí. Do duše. Čakal odpoveď. Očakával tú spásnu odpoveď. A ja som mu ju chcela dať. Tak veľmi som chcela, ale predstavila som si tú nevinnú ženu, ktorej už tieto slová nepomôžu. Mlčala som. S ospravedlňujúcim pohľadom som sklopila zrak. Nemohla som. Nedokázala som.
„ Ector niektoré veci...ja nemôžem...povedať tie slová...ja viem, že...“ Slzy mi zabránili pokračovať. Musím ho priviesť. Je to moja povinnosť. Zavraždil človeka. Nevinnú ľudskú bytosť, ktorá o čarodejníckom svete nemala ani potuchy. S obrovským úsilím som zdvihla prútik a otočila sa na človeka, ktorý mi bol najbližší.
„ Alchemy, ľutujem všetko čo som urobil. Nemal som na výber. Nevieš si predstaviť, aký nátlak...ako na mňa tlačili. Musel som sa podrobiť. Musel som vraždiť. Hoci som sa snažil vzdorovať, hoci som sa snažil udržať si odstup...Alchemy...ľutujem to...ale musím to urobiť.“ Než som to stihla zablokovať zasiahlo ma biele svetlo a posledná vec, ktorú som videla bol jeho ospravedlňujúci úprimný pohľad.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
gaaragirl
21. 7.júla 2009 17:57
takže neodpustiteľná kliatba? pekný príbeh
Napíš svoj komentár