Všetko naraz.

Hanbím sa. Hanbím sa, že sa vo mne moja múza stratila. A bojím sa hlasno povedať, že je to vlastne kvôli tomu, že mám lásku. Kvôli tomu, že ľúbim.

Asi je to aj so mnou presne tak ako s veľkými spisovateľmi. Hovorí sa, že najväčšie diela sa vytvorili za depresívneho stavu mysle autora. A ja som šťastná. Už dva roky. Už dva krásne, prekrásne, roky.

Milujem ho.

Niektoré dni mi je smutno. Smutno, že nie je so mnou celé dni, že nemôžem pri ňom vstávať a zaspávať. Že nemôžem byť s ním neustále.

Miluje ma, viem. A viem aj to, že sa ničoho nemusím báť. Nemusím sa báť toho, že sa odcudzíme, ani toho, že by ma podviedol.
Verím mu. Verím mu celým srdcom.

Tak rada by som napísala, čo k nemu cítim. Vyjadriť to napísanými slovami. Ale neviem, nedokážem to.

Neviem, pretože tieto city sa nedajú slovami vyjadriť. Milujem ho tak veľmi, že na to slová neexistujú.

Pred rokmi mi zachránil život. A teraz ma chráni pred nočnými morami.

T., ďakujem Ti!

 Vyznanie

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu