Navždy upírom - 6. časť – Končí sa obdobie krásy

Frederick ležal vedľa Iolanthe. Obaja sa držali za ruky a jeden druhému sa dívali do očí. Ale ani jeden z nich si nevšimol, že ktosi v jaskyni chýba. Boli príliš do seba zahľadení a príliš zamilovaní, aby si všimli, že ktosi, kto im prekážal, tam nie je... Ale keď sa ozvala rana ako z dela, ktorá nemala nič spoločné s rozbíjaním vĺn o skaly, ktoré boli vonku – Obaja sa rýchlo postavili a hľadeli k vchodu, ktorý bol zahalení v temnote, nakoľko vonku vládla nezmyselná tma „Čo to bolo?“ spýtala sa Iolanthe a stisla jemne ruku Frederickovi, ktorý len nemo mykol plecami a pozeral sa k otvoru jaskyne. Dnu vošla akási postava, ktorá v rukách držala črepiny lampášu. Zastal, unavene. Zastal a tak chladne sa pozrel na oboch zaľúbencov, ktorí stáli ruka v ruke vedľa seba a hodil k nim lampáš. Na lampáši boli slová, napísané krvou, ktoré ani jeden z nich nevedel dať dohromady „Tak teraz, Iolanthe, maj tú svoju legendárnu krásnu tvorbu, ktorú využívaš pri svojich básniach“ Iolanthe si všimla, že v lampáši bola zapálená sviečka, ktorá čosi pálila, ostal tam popol. „Moje básne“ zašepkala a pozrela sa na slová, ktoré boli na lampáši „Čo si to urobil?“ spýtala sa ho, ale keď si všimla, aký pohľad na ňu hodil, usmiala sa na neho chladne, ako ešte nikdy. „Žiarlivý typ upíra? To som ešte nikdy nezažila, Sorceress“ hodila skeptický pohľad na lampáš a hodila ho k jeho nohám. No on sa nezohol, iba sa na ňu pozrel a pristúpil k nej. Frederick si stal pred ňu „Nepribližuj sa k nej“ povedal, alebo skôr vrčal. „Frederick, naivný typ.“ prekrútil očami, chytil ho pod krkom a hodil ho oproti stene. Skôr, ako narazil do steny, narazil o stolíka, prevalil sa cezeň a udrel sa hlavou do steny. Bezvládne ostal ležať na zemi „Myslel som si, že máš v hlave čosi viac, Frederick“ prekrútil očami a pristúpil čo najbližšie k Iolanthe „Končí sa obdobie krásneho pohľadu, Iolanthe. Povedal by som ti, ako som ťa miloval, ale teraz...“ zasmial sa a ukázal na Fredericka. V očiach mal zrazu výraz šialenca a Iolanthe si všimla prepadnuté oči, ktoré zívali prázdnotou a nenávisťou „Čo chceš teraz robiť, Sorceress? Nemôžeš ma zabiť, ľutoval by si to. A nemôžeš ma ani zatratiť, ani milovať, ľutoval by si to“ povedala mu, pri čom sa posmievala jeho slabosti milovať „Keby si len vedela... Vieš, koho krv som použil, aby som to napísal?“ opovrhujúc sa pozrel smerom k lampášu a potom pristúpil k Iolanthe tak blízko, že bol od nej takmer dva centimetre „Nie, neviem, Sorceress.“ povedala a cítila sa neistá, keď cítila jeho dych na jej tvári. „Tvoju“ odpovedal jednoducho, siahol do vrecka, druhou rukou sotil Iolanthe dozadu miestnosti a zakýval jej pod nosom takmer prázdnym flakónom krvi. „Spoznávaš to, Magdalen le Bousier?“ spýtal sa jej a ona nemo prikývla. Pozerala sa na svoju krv, ktorá v nej kolovala dvadsať päť rokov, keď sa stala tým, čím sa stala. Na mieste, kde dopadol Frederick, sa čosi pohlo, ale nikto tomu nevenoval pozornosť. Potom začuli zastonanie a neskôr zase ticho. „Mal si to použiť na...“ pozerala sa na neho, ale nedokázala dopovedať, čo chcela „Áno, ja viem. Na spečatenie zmluvy, ktorú som ti dal. Že budeš upírom a niečím viac pre mňa“ povedal potichu, hodil jej pergameny, na ktorých boli napísané tieto slová „Manželkou?“ skríkla po celej jaskyni. Všetky slová sa odrážali od stien, ktoré boli okolo. Sorceress prikývol „Avšak. Pani Magdalen le Bousier. Všimnite si moje písmo tam dole“ ťukol jej z druhej strany na pergamen a ona si to prečítala „Toho nároku si sa vzdal...“ zašepkala a kolená jej pripomínali želatinu „Ale prečo?“ spýtala sa ho a pergamen jej spadol z ruky. „Pretože som ťa mal príliš rád na to, aby som to urobil. To spečatenie zmluvy som neurobil, nevidíš tam svoju krv. Ale tá krv poslúžila dobre“ prikročil k lampášu, ktorý sedel ešte viac rozmlátený na zemi a kopol do neho. Ten vrazil do steny a odrazil sa od nej smerom k Sorceressovi, ktorý sa uhol a pozrel sa na zostatky lampášu. „Všetko by som ti dal, keby si sa nevzdala nároku na to, aby si ho videla“ fľochol pohľadom na Fredericka a potom na Iolanthe „Vymyslel som ti nové meno, urobil dilemu. Vyvolal paniku, že si mŕtva a že ťa uniesli. Ale chcel som len, aby si videla, že mi na tebe záleží. Magdalen le Bousier“ pripomenul jej zase jej pravé meno a hľadel na jej reakciu „Som Iolanthe. Nie Magdalen. Ale bola som...“ povedala nechápavo, pohľad mala stále na svojich rukách, kde mala pergamen a po líci jej stiekla studená slza „Všetkého si sa vzdal, len aby som vedela, ako ti na mne záleží? Nikdy tom túto zmluvu nenašla, ale bola stále predo mnou“ pokrútila hlavou a pozrela na sa neho „Ale prečo?“ spýtala sa znova, ale Sorceress neodpovedal. Pristúpil k Frederickovi, nadvihol mu hlavu a pozrel sa na ňu „Ešte stále si myslíš, že si ťa cení? Že ťa má rád natoľko, aby s tebou ostal?“ spýtal sa jej potichu, ale Iolanthe len pokrútila hlavou, dlaň si položila na tvár, na ústa. A po lícach jej stiekli slzy, ktoré si nevedela vysvetliť „Sorceress, ja...“ podišiel k nej „Je koniec rozprávky. Všetko sa zhoršilo. Nič nebude, ako bolo. Možno si teraz viac vážiš to, čo som ti dal. Ale nevážiš si mňa.“ povedal jej potichu, pohladil ju po tvári a vykročil z otvoru jaskyne...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu