Navždy upírom - 4. časť - Očividný koniec

„Buď ticho, Iolanthe, buď ticho!“ vrieskal Sorceress, ktorý sa k nej postavil zoči-voči a v tvári mal nepreniknuteľný výraz a lá skalná stena. Iolanthe sa na neho znova nechápavo pozerala, ale s odstupom pár metrov, pretože od poslednej potýčky s ním nemohla byť v jeho blízkosti, pretože stále mala výčitky z toho, čo urobil „Sorceress, a teraz sa ukľudni! Povedz mi, čo ti zase je!“ skríkla po ňom Iolanthe a pozrela sa mu do tváre. Pristúpila k nemu, bola od neho vzdialená sotva centimeter. „Stále počúvam tvoje reči o tom, prečo som ho zabil! Ja som ti to už vysvetlil“ povedal jej a pozeral sa na ňu ako nepochopená a lovená zver. Pripomínal jej tým chyteného medveďa v pasci, ktorý kričí len pre to, aby sa k nemu nik nepribližoval a nesnažil sa mu pomôcť „Ale ja ti nič nevyčítam. Len hovorím, že si nemal...“ odrazu sa ktosi zjavil v otvore jaskyne a Iolanthe zbystrila pozornosť. „Je tu niekto?“ zakričal ktosi pri otvore jaskyne a Sorceress sa posunul smerom k stene jaskyne. Iolanthe sa usmiala a pomaly išla smerom k otvoru jaskyne „Dobrý deň. Zablúdili ste?“ ostala stáť asi desať metrov od otvora z jaskyne, odkiaľ sa dívala na neznámu ženu „Ach, nie. Ja som len počula nejaké hlasy a tak som sa prišla pozrieť, či je všetko v poriadku.“ povedala žena a usmiala sa na Iolanthe. Podišla k nej a natiahla k nej ruku „Som Maryssa, vy sa voláte?“ spýtala sa a podala jej ruku „Iolanthe“ ruku prijala, slabo ju stisla a vtedy pocítila neuveriteľnú chuť na krv „Ak dovolíte...“ povedala jemne, vystrčila zuby a v rýchlosti si ju pritiahla k sebe. Žena nestihla ani vykríknuť a ostré zuby ako žiletky jej pretli kožu na krku. Iolanthe sa nevzdávala tak ľahko a začala sa 'prehrýzať' hlbšie, k tej hlavnej žile, na ktorú mala chuť... O chvíľu na zem dopadlo len bezduché telo, ktoré so zadunením pristálo v nepeknej polohe. Sorceress sa pozrel, čo sa tam deje a Iolanthe rýchlo odpratávala telo bližšie k stene, aby ho nikto neuvidel „Už zase?“ spýtal sa jej Sorceress a Iolanthe len mykla plecami, pozrela sa na zohavený krk ženy a usmiala sa, utierajúc si krv z úst „A vadí to? Som hladná...“ oblizla si kvapku krvi z prsta a uškrnula sa smerom k Sorceressovi. „Nie, nevadí, len by si sa mala krotiť. Niekedy mi vadia tvoje maniere, že niekoho vysaješ, hodíš na zem a potom pozerám len na zohavený krk. A prečo si nenechala aj mne?“ spýtal sa a kľakol si k telu, bezvýznamne do neho štuchol a postavil sa „Prepáč“ ospravedlnila sa mu a potom pomaly išla k svojmu stolíku, ktorý bol čisto nový „Iba prepáč? Zase si mám ísť zaloviť sám?“ Iolanthe len mykla plecami a sadla si na stoličku, tiež novú. Vytiahla kalamár, ktorý používala a pozrela sa na posledné kvapky v ňom. Zo šuplíka, ktorý si vyrobila, si vybrala pár pergamenov a začala čosi písať. Sorceress nahnevane chvíľku sledoval, čo robí a potom sa zamračil. Podišiel k nej a pozrel, ako si namáča brko v kalamári, no potom to už nevydržal. Chytil jej zápästie, ktorým písala a otočil si ju k sebe „Čo ti je?“ spýtala sa ho úplne bez záujmu, ale on sa k nej sklonil a smeroval k jej perám. Celú scénu sledoval niekto, kto nebol vôbec pozvaný do jaskyne. Iolanthe sa od neho odtiahla a vyslobodila si zápästie z jeho ruky „Čo ťa zase posadlo?“ priškrtene zvreskla a postavila sa zo stoličky. V kúte za ňou sa čosi pohlo „Iolanthe, ja...“ Sorceress zaregistroval pohyb vzadu v miestnosti a schmatol ju nebezpečne rýchlo za zápästie, odtiahol odtiaľ a pozeral sa, kto tam je „Ale, Sorceress... Ty ešte žiješ?“ zasmial sa akýsi hlas, mužský, hrubý... Iolanthe premkol strach, ale len na chvíľku. Z toho najväčšieho tieňa sa zjavil niekto, koho chcela vidieť tak dlho... A tak strašne. No teraz stál pred ňou, ako nejaký hlúpy žart, ktorý nevedela pochopiť „Čo to má znamenať, Sorceress?“ spýtala sa a pozerala sa pri tom na jeho temeno „Povedal si, že je... že je...“ nedokázala tú vetu dokončiť, tak len prehltla a pozerala sa na Fredericka. „Viem, povedal som. A myslel som si, že tak skoro nepríde.“ pustil ju a pomaly podišiel pár krokov k Frederickovi „Čo tu chceš? Dal som ti život, a predsa snoríš?“ spýtal sa a Frederick sa len usmial. Mal bledú tvár, akú u neho v živote nevidela a mal na sebe čierne veci, ktoré nikdy nenosil. Jeho vlasy nabrali havraniu farbu. Bol na nepoznanie. Oči mu svietili jasnou farbou a tie sa upriamili na Iolanthe, ktorá sa nevedela ani pohnúť. Ale nevedela prečo. Bála sa ho? Frederick prešiel popri Sorceressovi, ale ten ho zastavil „Dohodli sme sa. Ty žiješ. Nie si upír, nie si nič. Si obyčajný človek. A nezabil som ťa len pre to, že som chcel, aby Iolanthe bola moja. Prečo tu snoríš? Odkedy si tu?“ hodil na neho pár otázok a odtiahol ho od Iolanthe ďalej „Sorceress, ty... Ty...“ Iolanthe nevedela nájsť presné slová na to, ako by opísala to, čo práve teraz tento upír urobil „Prečo?! Prečo si uzavrel dohodu? S ním? Vedel si, že na neho nezabudnem! Chcel si mi povedať, že si ho zabil! Chcel si, aby som si to myslela, že?! Tak ti poviem jedno. Je koniec! Nikdy s tebou už nechcem byť na jednom mieste! Na mňa nikto nebude hádzať žiadostivý pohľad a nikto sa ma nebude snažiť získať, kým to ja nedovolím!“ skríkla po ňom hŕstku slov, ktorú mala na jazyku a potom takmer padla na kolená „Iolanthe, Magdalen... Ja neviem, ako ťa mám volať teraz. Ja som nechcel.. Musel som“ povedal Frederick a kráčal k nej „Nie! Stoj na mieste.“ zašepkala a pozerala mu do tváre „Zmenil si sa. Nevedela som, že sa dá takto zmeniť človeka. Si úbožiak. Obaja ste úbožiaci“ zašepkala a pozerala po nich orlím pohľadom, plným hnevu a nenávisti „Iolanthe!“ skríkol ktosi z nich, ale nevedela, kto... Pomaly dopadla na kolená a pozerala sa na zem, ktorú mala na dohľad. Nepochopila, čo sa to s ňou dialo, ale ani to vedieť nechcela. Iba cítila vinu, prázdno.. Samotu a pocit, že lásku už nikdy cítiť nebude. Očividný koniec medzi ňou a dvoma mužmi, ktorí sa tak snažili...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu