Otvorím oči a zbadám, že vidím slnko. Potom sa zamyslím, prečo je okolo neho samá tma. Tak mi hneď príde na um, že je to mesiac. Vzápätí na to sa divím, prečo je spln, keď je obloha zamračená. Hneď nato zistím, že som v byte v Bratislave a že za oknom svieti guľatá lampa, ktorá vyzerá ako mesiac. Poviem si, zasa som zhúlený tak ako naposledy, keď veľký biely pes prechádzal cez prechod pre chodcov a nikde nebolo žiadne auto, ale nakoniec zistím, že nie som. Teda som, ale nie som zhúlený, len som vypil veľa čaju a predrogoval sa oscillococcinuom. Radšej vstanem z tej postele a skočím do šľapiek, šup - šup, dlho padám a padám... Potom premýšľam, prečo som tak dlho padal až na zem z postele. V tom zistím, že som skočil z poschodovej postele, lenže tú mám len doma v NY (Nováky), takže ak som doma v Novákoch a skočil som z poschodovej postele, za oknom nemôže byť tá lampa čo sa podobá na mesiac. Takže čo to je? Radšej prestávam rozmýšľať, idem na záchod. Po tom ako prídem do tej malej miestnosti zistím, že nemôžem otvoriť oči, lebo v nich mám zaschnuté karpiny. Aby som videl, tak som išiel do kúpeľne, našťastie boli otvorené dvere, tak som poslepiačky do nich nevrazil. Umyjem si oči, karpiny sú už preč, konečne môžem ísť na WC... Ako tam tak stojím, poviem si: „Do šľaka! Ak som mal v očiach karpiny a nič som nevidel ako to, že som videl teda vonku mesiac, alebo tu lampu... Ak som teda nič nevidel, neviem či to bola lampa, alebo mesiac a tým pádom neviem, či som v BA alebo v NY.“ Príde na mňa zimnica, trochu sa otrasiem, mám obavy, neviem kde som. Teda viem kde som, som na záchode, ale neviem kde na záchode. Radšej sklopím dosku a sadnem si... Rozmýšľam kde som a ako som sa sem dostal... Neviem, som u bratranca? U sestry? Uvažujem, stále neviem... Možno som u brata! Lenže ako zistím, že som u brata keď ten sa presťahoval a ja neviem kde býva a tým pádom neviem čo je za dverami. Radšej ich otvorím, počujem šum ako keď tečie voda. Hovorím si, čo to je? Obzriem sa do záchoda a vidím, že sa akurát spláchol, hneď mi odľahlo... Otočím sa späť k dverám ale zistím, že som na balkóne a že prší. Znova sa obzriem späť do záchoda a zistím, že je to obývačka. Zmocní sa ma pocit úzkosti, už neviem či som čúral na záchode a ak som na ňom sedel, neviem či to nebol gauč. Chytím sa za hlavu, pozriem na hodiny, je hlboká noc... Čo robím o takomto čase na balkóne v takej kose a čo sa to tu deje. Neviem kde som, neviem ako som sa ocitol práve tam kde som a neviem ako prejsť, vlastne neviem kam chcem prejsť... Asi som sa poriadne opil, mám okno, výpadky... Pokúšam sa prísť na spôsob ako sa z tejto situácie dostať, nič ma nenapadá. Možno bude najlepšie zaspať a počkať do rána. Tak si na balkóne kvoknem, opriem o stenu, keď zrazu na mňa niekto svieti lampášom, napadne ma že to môžu byť flojdi. Poviem si, veď som nič neurobil som na svojom balkóne, nič mi nemôžu, ale to svetlo je oveľa ostrejšie ako lampáš. Snáď už nesvitá. Svetlo je dosť prudké, ale oči si zvyknú a hneď vidím jasnejšie. Ako tak pozerám, vidím slnko, zamyslím sa, prečo je okolo neho samá tma. Tak mi hneď príde na um, že je to mesiac. Vzápätí na to sa divím, prečo je spln, keď je obloha zamračená. Hneď nato zistím, že som v byte v Bratislave a že za oknom svieti guľatá lampa, ktorá vyzerá ako mesiac. Poviem si, zasa som zhúlený tak ako naposledy, keď veľký biely pes prechádzal cez prechod pre chodcov a nikde nebolo žiadne auto, ale nakoniec zistím, že nie som. Teda som, ale nie som zhúlený, len som vypil veľa čaju a predrogoval sa oscillococcinuom. Radšej vstanem z tej postele a skočím do šľapiek, šup - šup, dlho padám a padám... Potom premýšľam, prečo som tak dlho padal až na zem z postele. V tom zistím, že som skočil z poschodovej postele, lenže tú mám len doma v NY (Nováky), takže ak som doma v Novákoch a skočil som z poschodovej postele, za oknom nemôže byť tá lampa čo sa podobá na mesiac. Takže čo to je? Radšej prestávam rozmýšľať, idem na záchod. Po tom ako prídem do tej malej miestnosti zistím, že nemôžem otvoriť oči, lebo v nich mám zaschnuté karpiny. Aby som videl, tak som išiel do kúpeľne, našťastie boli otvorené dvere, tak som poslepiačky do nich nevrazil. Umyjem si oči, karpiny sú už preč, konečne môžem ísť na WC... Ako tam tak stojím, poviem si: „Do šľaka! Ak som mal v očiach karpiny a nič som nevidel ako to, že som videl teda vonku mesiac, alebo tu lampu... Ak som teda nič nevidel, neviem či to bola lampa, alebo mesiac a tým pádom neviem, či som v BA alebo v NY.“ Príde na mňa zimnica, trochu sa otrasiem, mám obavy, neviem kde som. Teda viem kde som, som na záchode, ale neviem kde na záchode. Radšej sklopím dosku a sadnem si... Rozmýšľam kde som a ako som sa sem dostal... Neviem, som u bratranca? U sestry? Uvažujem, stále neviem... Možno som u brata! Lenže ako zistím, že som u brata keď ten sa presťahoval a ja neviem kde býva a tým pádom neviem čo je za dverami. Radšej ich otvorím, počujem šum ako keď tečie voda. Hovorím si, čo to je? Obzriem sa do záchoda a vidím, že sa akurát spláchol, hneď mi odľahlo... Otočím sa späť k dverám ale zistím, že som na balkóne a že prší. Znova sa obzriem späť do záchoda a zistím, že je to obývačka. Zmocní sa ma pocit úzkosti, už neviem či som čúral na záchode a ak som na ňom sedel, neviem či to nebol gauč. Chytím sa za hlavu, pozriem na hodiny, je hlboká noc... Čo robím o takomto čase na balkóne v takej kose a čo sa to tu deje. Neviem kde som, neviem ako som sa ocitol práve tam kde som a neviem ako prejsť, vlastne neviem kam chcem prejsť... Asi som sa poriadne opil, mám okno, výpadky... Pokúšam sa prísť na spôsob ako sa z tejto situácie dostať, nič ma nenapadá. Možno bude najlepšie zaspať a počkať do rána. Tak si na balkóne kvoknem, opriem o stenu, keď zrazu na mňa niekto svieti lampášom, napadne ma že to môžu byť flojdi. Poviem si, veď som nič neurobil som na svojom balkóne, nič mi nemôžu, ale to svetlo je oveľa ostrejšie ako lampáš. Snáď už nesvitá. Svetlo je dosť prudké, ale oči si zvyknú a hneď vidím jasnejšie. Ako tak pozerám, vidím slnko, zamyslím sa, prečo je okolo neho samá tma. Tak mi hneď príde na um, že je to mesiac. Vzápätí na to sa divím, prečo je spln, keď je obloha zamračená.
Svetlo je dosť prudké, ale oči si zvyknú a hneď vidím jasnejšie. Ako tak pozerám skutočne svitá... Zistím, že ležím vo svojej posteli v BA a opäť sa mi to stalo, čo sa mi deje často. Snívajú sa mi rôzne veci, ale prečo niekoľko krát dookola tie isté? Sadnem si na posteľ, šľapky nikde... Idem bosí do obývačky, v ktorej je kosa ako ráno v chladničke. Nejaký cvok nezavrel balkónové dvere. Hrnček od čaju som mal položený na stole, aby som sa hneď ráno mohol napiť, ale môj čaj vylial niekto na gauč... Už som bol dosť nahnevaný... Radšej sa idem umyť. No najprv, navštívim miestnosť zvanú záchod. keď tam zrazu vstúpim vidím, že moje šľapky sú otočené smerom von zo záchoda. Nechápal som to. Ak si ich niekto požičal, prečo ich nechal práve tu... Po rannom kúpeli sa prezlečiem, pripravím si veci do školy, kuknem maily a napadne ma, že ťa hneď tak zrána pozdravím... Tak dobre ránko (-; A ja padám do školy...

(written by Radko Oršula and me)

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
bookofdark  23. 10. 2008 14:20
Páči sa mi znázornenie rýchleho prelínania reality so snom.. Najskôr som si myslela že to bude o schizofrenikovi, ako sa rozplýva jedno a z tej prchkej hmoty vzniká ďaľšie...čo vás inšpirovalo?
Napíš svoj komentár