Už som ti niekedy povedal, že nie som? Povedal. A neveríš. Neveríš. Skús zabudnúť na tie pseudointelektuálne sračky. Neklamal som. Vždy som sa vedel postaviť pod správnym uhlom do správneho svetla. A keď nie, tak som si to nahováral. Vieš čo, poď, ukážem ti, čo má zmysel. Aha, vidíš tie mračná? Tmavé a chumáčovité. Ako ich vnímaš? Bojíš sa? Ako mňa? Nie... Poď. Poď, prejdeme do druhej izby. Niekto prerušil elektrinu. Je ticho a polotmavo. Pozrieme sa cez okná druhej izby. A vidíme nič. Pomodlime sa. Aby sme videli. Aby nám bolo odpustené. To, akí sme trúfalí a namyslení. Poďme sa kúpať vo vlastnej špine. Je to nechutné. Takí špinavci. Poďme byť ako deti. Vráťme sa do náručia mám. Do ich lôn. Čakajme, že sa niekto zmiluje. Prosme o odpustenie. Klesnime k zemi. Do špiny. Vlastnej. Do prepáčenia. Tak... Teraz si môžme vymodelovať kruhy pod očami. Nepokrytecky.



- Veríš, že to dokážeme?
- Áno, smútok mi pomáha.
- A ďalšie rozmarné vnemy?
- Spia tak, ako keby nebolo ubehlo viac, ako dvadsať rokov.
- Veríš, že odpustenie žije. Nejasné.
- Niekde sa o tom dá čítať so zavretými očami.
- Verona?
- Môžme videť zomierať. My musíme žiť. Neslobodno sa zlomiť.
- Dajme tomu punc vznešenosti.
- Netreba. Už tam je.
- Poďme vrátiť čas.
- Obete boli prinesené. Ako sa z toho dostať?
- Počkať na úplatnosť?
- Počkať, kým nezomrú spravodliví.
- Prekryť smútok oslavnými piesňami.
- Skryť sa za fasádu dôležitosti. Jednoduchú. V hnedom vlnenom kabáte.
- Alebo neuveriť skutočnosti.
- Odcestovať do miest, ktoré sme nikdy nepoznali.
- A keď ich spoznáme, chcieť na ne zabudnúť.
- Prečo musí existovať smrť?
- Spravodlivosť.
- Oslávme ju.
- Strieborná. Krvavá. Minuloročná.
- A čo bude na Silvestra?
- Samota. Nádej.
- Pomôžem ti?
- Stanem sa odkvapovou rúrou. Cezo mňa pretečie marazmus. A dám si keksík, akoby sa nič nezmenilo. Budem prosiť o odpustenie.

V pološere som si prezeral ruky. Videl som hlavu na vankúši. Neprirodzene mi patrila. Prečo to musí byť? Aspoň trochu pochopenia si prosím. Aspoň trochu. A nesmúť. Lebo smútok zvyknem vyhodiť. Zostanú fľaše. Plné a poloprázdne, niečo, čo má hodnotu. Prosím si, aby sa pokazili všetky ohňostroje sveta. Prosím si.

  

 Blog
Komentuj

11 komentov k blogu

1 
fotka
feex8  26. 11. 2010 00:38
ale ty si. clanok super, ako vzdy, najviac sa mi pacila prva cast.



a musim povedat, ze sa mi paci aj hudba. vacsinou tie videa, co mas pri blogoch nepustam, sak viem, ze mas uplne iny hudobny vkus ako ja, ale toto je fajn a hodi sa to. jazzovy nadych mozem
2 
fotka
radiophonic  26. 11. 2010 00:42
@Feex8



Lenže ja mám rád džez. Ale nie klasický. Treba k nemu elektroniku. Treba ti poďakovať.
3 
fotka
feex8  26. 11. 2010 00:45
asi ta predsa len lizlo trosicku hudobneho sluchu
4 
fotka
radiophonic  26. 11. 2010 00:49
@Feex8



Liza Minnelli
5 
fotka
feex8  26. 11. 2010 00:57
potrebovala som gugl. hlas ma dobry. len som pri nej mala take nutkanie vziat ju a priviazat o stolicku, nech sa nevrti
6 
fotka
radiophonic  26. 11. 2010 00:59
@Feex8



Ona je dosť kabaretiérka. Stoličky sú jej priateľky.
7 
fotka
feex8  26. 11. 2010 01:07
ma dost preafektovane gesta. herecka.
8 
fotka
titusik  26. 11. 2010 12:13
"- Prečo musí existovať smrť?

- Spravodlivosť.

- Oslávme ju. "



len citujem, nevšímaj si ma.
9 
fotka
blacktears  26. 11. 2010 16:26
velmi sa mi to pacilo a aj vyber hudby je genialny, len ma velmi rusilo to tvoje meniace sa CSSko
10 
fotka
narazuvzdornaa  26. 11. 2010 16:44
Som presvedčená, že úvodnú vetu som už niekedy použila.
11 
fotka
radiophonic  26. 11. 2010 21:48
@Blacktears



Vďaka ti, dieťa, ale zas nebuď malicherné.



@Narazuvzdornaa



Aj ja.
Napíš svoj komentár