alebo možno ani nie.
sú to tisícky príbehov.
milióny ľudí.
prepletených na občasných križovatkách.
ideme si každý po svojej strane vozovky, rozdielnou rýchlosťou s rozdielne upraveným terénom.
každý pri svojich zvodidlách. ktovie ako ešte budú zvádzať každé na svoju stranu.
nedaj sa zviesť, prosím.
ja sa tiež snažím ísť rovno. tak veľmi.
nepozerám do cieľa, nie. najkrajšia je vždy cesta doň.
všetky tie malé, dlhé drobné, pomalé, v istých momentoch veľmi rýchle kroky.
blízkosti, ďalekosti. nežnosti, smiešnosti.
povymýšľam to ešte na sto príbehov.
ľahnem si a s harmančekovým šťastím zaspím. a budú sa mi snívať sny.
pastelové, teplé. o schodoch. o tom krásnom momente, o tých krásnych snoch, z ktorých sa bojím zobudiť.
a on ďalej hrá svoje drobné etudy. každý rok mi zloží novú.
a tá ma každý deň sprevádza
niekedy s tôňou monochrómového bicykla.
potom s lákavým levanduľovým ránom
cez veľké moria septembra
v lete 78.
po klzkých kameňoch
do miest v našich mysliach
po dlhej ceste.
páli na ňu slnko.
roztápa asfalt
sťažuje chôdzu.
ale my predsa vieme lietať.
Pseudoblog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
nešla pridať do blogu tak tuto