Pár dní dozadu. Pršalo. Obloha bola zaliata mračnami a nevyzeralo to tak, že by to len tak chcelo prestať pršať. Išiel som späť cez ihrisko domov, ledva som videl na cestu, vietor mi prevracal dáždnik, a ja som si želal, nech už čím skôr budem doma. Šiel som tak cez to ihrisko a na húpačke som niekoho videl. Ono sa to pozrelo na mňa, a ja som sa pozrel na Ono. To ono bolo dievča.
Máš cigu? - zakričala z diaľky
Pristúpil som ku nej, vyberal som z vrecka nohavíc Marlborky, bezo slova som ich vybral, jednu jej dal a zapálil. Prekvapujúco sa zapáliť podarilo. Pomaly si potiahla. Zapálil som si aj ja.
Dík - odvetila.
Nemáš za čo. Prečo si ju nedofajčíš niekde kde neprší?
Dážď mi nevadí - pozrela na mňa s veľavravným pohľadom.
Smiem si sadnúť?
Ak ti nevadí dážd ... - odpovedala. A neponáhľaš domov.
Nie, doma nemôžem fajčiť.
Pozeral som do blba a nevedel, čo povedať, hlavne, že som si k nej sadol. Chystal som sa povedať niečo inteligentné o počasí, avšak ma, vďaka Bohu, predbehla.
Divím sa, že si sa ma ešte nespýtal, čo tu robím, takto sama v daždi, s mokrou cigaretou v ruke
Možno máš tak rada dážď alebo možno sa pred niečim ukrývaš
Možno máš pravdu, chlapče, možno áno. Mám rada ten dážď
Asi aj ja. Dážď očisťuje. Myseľ, telo, dušu, srdce, skrátka vnútro.
Dofajčila jednu cigaretu, a poprosila ma o druhú. Aj tak som chcel prestať. Chvíľu ju žmolila v ruke, dôkladne si ju prezerala, nakoniec si ju zapálila.
Normálne veľmi nefajčím. To, len keď sedím vonku a prší.
Verím ti, poznám to. Keď svieti slnko nefajčím vôbec, akonáhle sa však obloha zatiahne, fajčím - odpovedal som.
Poslednou dobou prší často, ten dážď je silný, dlhotrvajúci, a vtedy len tak sedím tu .. a fajčím. Občas sa niekto pristaví, a súcitne na mňa hľadí s otázkou, čo to dievča robí vonku, keď prší.
Aj mňa to napadlo. Ale určite to nerobíš len z kratochvíle. Ako hovorím, možno máš rada dážď, rovnako ako iní milujú slnko.
Je fajn nemusieť vysvetľovať prečo mám rada dážd a prečo toľko nemilujem slnko.
Uvedomil som si, že tiež nemám rád slnko. Keď po daždi vyjde slnko je to oveľa viac krajšie, než keď po krásnom slnečnom dni zrazu zaprší. Nemám rád slnko. Mám rád, keď po daždi vyjde dúha - odvetil som.
Dúhu som dlho nevidela. Myslíš, že uvidím? Dnes či zajtra?
Neviem, nedokážem na to odpovedať. Keď však veríš, stane sa tak. Žiaden dážď netrvá večne.
Sedeli sme tam, ukrytý pod dáždnikom, dážď zmáčal nás i zem a my sme sa cítlili slobodní. Nepýtali sme sa, čo koho postihlo, rozprávali sme sa o počasí. O pocitoch z neho. Dvaja skrachovanci v daždi na húpačkách dúfali v jedno .. že raz uvidia dúhu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
artismylove
1. 5.mája 2011 16:55
pre mňa úžasné...
Napíš svoj komentár