Spoznal som kedysi dávno jedno dievča. Zas až tak dávno to nebolo, ale poznám ju už tak dlho, že si občas vravím, že ju poznám asi celý život. Úprimne vám poviem, krásna žena. Nádherná. Má piercing pod ústami, je rozkošne hyperaktívna, netrpí hormonálnymi zmenami nálad, rozpráva úžasné historky, pri ktorých sa držím, nech v autobuse nepadnem od smiechu, je super a vidím v nej niečo viac, než v iných ženách. Nedokážem to presne popísať, je to ako keď hľadíte na obraz, fascinuje vás a neviete povedať prečo, ale jednoducho viete, že to tak je.

However, toto dievča má jednu úžasne "kladnú" vlastnosť, ktorá spoľahlivo prebíja všetky tie skvelé. Húli. Keď som ju spoznal, mala 14, bola krásna, nevinná, dokázala okúzliť, ako mi známy vravel, aj osem chlapov za večer jednoducho len tým aká bola. Dnes, pije, húli (hoci sama tvrdí, že nie každý deň), a z tej krásnej voňavej kvetinky sa stal obrastený brečtan. Vyzerá inak, je stále rovnako krásna, nádherná, rovnako fascinujúca ako obraz, ale niečo je iné. Ona je iná. Je stále tá istá, ale tá iskra v očiach zmizla. Párkrát sa ma snažila nahovoriť na "trip", trávový výlet do iného sveta, ale načo? Načo, keď sa mi páči byť v tejto realite, v ktorej som s ňou? Načo? Uteká ona pred niečím? Možno, nemám silu sa pýtať.

K čomu toto je? Asi k ničomu, keďže spolu nie sme, a ja píšem ďalší sentimentálne-depresívno-melancholický blog, možno s podnadpisom "nehúlte a budete sa možno mať lepšie .. so mnou".

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
otvoreneokno  11. 4. 2011 21:54
Bože. Rozplakal si ma zrkadlovým obrazom.
2 
fotka
romika  11. 4. 2011 22:02
Poznám...žiaľ.
Napíš svoj komentár