Izba č. 7

Izba č. 7, posteľ pod poličkou s umelým červeným karafiátom. Našla som ťa tam, na uzavretom oddelení. Od detstva pociťuješ izolovanosť od bežného sveta. Zvonku absolútne integrovaná, zaradený, mimikruješ bežný pohyb, točím sa, padáš a stúpam. Vnímaš. Mám v sebe veľa sily, veľa lásky, a veľa toho dosiahneš. Som však odľud, možno ten najmilší odľud, akého poznáš. Ľudia miestami zbožňujú tvoju prítomnosť, tlieskajú po skupinových psychoterapiách, žiarim radosťou z dobrej veci, a vtedy je tvoje vnútro na chvíľku šťastné. No čím viac som vo vnútri farebnejšia, tým ďalej si. A niekedy nechceš byť ďaleko, chceš vnímať... normálne. Proste menej. Niekedy chcem cítiť ako ostatní, tak nejak... menej. A tak asi_miluješ, dýcham, točíš kolesom vlastného šťastia. Šipka zastala na mne.




Pozerám sa ti do očí, a ty si nebezpečne krásny, nebezpečne podobná. Si ako ja, len s rozdielom fantázie bez hraníc a naťukanej diagnózy. Je to sranda. Obaja vieme, že sme sa našli, na tom najnepravdepodobnejšom mieste na planéte. Nie, nebudeš mi robiť psychoterapiu, keď ťa prepustia. Aj keď ma o to Tvoji rodičia prosia, lebo vidia moje oživenie. Si milisekundovo zaľúbená, tak ako ja. Do zrkadla?




.Zajtra odchádzaš naspäť do svojho sveta. Zajtra.

Niečo podstatné však zostane.

Existenciálny pocit spriaznenia?




-Odkedy som ťa spoznala, nie si sám-










_

Pondelkové vizity v izbe č. 7

trvajú o milisekundu dlhšie

pochod lekárov sa hýbe

posteľné prádlo dávno patrí iným 




karafiát na poličke 

ostáva lesklý

_

 Blog

10 0 1 0 2

Komentuj

4 komenty k blogu