Back to the roots

Otrepaná fráza, pre niekoho. Pre mňa priestor dotknúť sa esencie v sebe. Kolobeh života ma ženie do výšin, do hĺbok, občas prekonám gravitáciu vlastného strachu a vystrelím ako šípka, občas levitujem vo vzduchoprázdne. Od minulého roka sú moje emočné stavy príjemné. Zášklby prázdnoty z toho, že ak nedosiahnem to, po čom túžim, padnem- zmizli. Moja cvičná psychoterapeutka by povedala, že narcistická osobnostná organizácia je kompenzovaná, lebo som naplnila svoj sebaobraz. Moja mamina hovorí, že som našla úžasného muža, s ktorým čakám dieťa, a tým sa naplní mílnik v mojej púti. No aj ak by som dieťatko nečakala, niečo sa zmenilo.

Vraciam sa k sebe, k svojej vlastnej esencii.

Znie to dosť ezotericky, magicky a možno dvíhate pravé obočie.

Čo to vlastne je, tá naša podstata. Je to centrum duše, kde to pulzuje, bez nánosov naučeného správania, bez nánosov vplyvov mám, súrodencov, najlepších kamarátov. Je to miesto, ktoré ťa určuje. 

Je to „SI“ bez toho, aby si sa odlial do formy.

Je to pocit, keď zažívaš púhu ľahkosť existencie. Tento pocit často (ak nie výlučne) definuje detstvo. Čo sme milovali robiť ako 5 roční? Čo bolo pre nás typické na prvom stupni základky, keď sa nikto nedíval?

Bola som knihomoľ ešte pred tým, ako som vedela čítať. Hltala som obrázkové katalógy Neckermannu – čo tam po nejakom pohybe , give me a book, mum! Vedomosti z obrázkov som ukladala do verbálnej pamäte, ktorou som vraj ohurovala a zahanbovala babičku, keď som ju opravovala, že to na čo sa kukáme, nie je jašterica, ale salamander. V jednom roku života malá Phantasia pri pohľade z kočíka na elektrické vedenie nadšene kričí „aha, transformátor!“

Áno, bola som čudné geek decko a rodičia to oceňovali, nedivme sa narcizmu

Ak by tam aj neboli pasáže na „wow“ alebo „wut“ pri pohľade na vlastné detstvo, boli tam miesta, kedy som počas letného slnovratu kráčala na lúke u starého otca a rozprávala sa so svetluškami. Nádherne svietlili, a ja som vedela, že sú moje kamošky. Ukazovali krásu v temnote. Stále to trvá. Ukazovať krásu v tme, čau psychiatria

Boli tam momenty, kedy som brázdila prstom po mape a ukladala si, úplne zbytočne, názvy pohorí a štátov na svete. Opäť to robím a verte či neverte, je to fakt zábava.

Ako čas plynul, tieto moje „zvláštnosti“ sa posunuli na odľahlé miesto. Predstúpili pred ne snahy o dosiahnutie naplnenia „proroctva“ alebo predurčenia našej osobnosti. Niekto vylezie na najvyšší štít, niekto sa oddá rodine, niekto vytvára šperky, obklopený krásou. Sú to naše malé zmysluplnosti, ktoré nás držia v koľajách a my kráčame. U mňa je to stávanie sa odborníčkou vo vlastnom odbore.

Ešte za tým je však niečo. Horizont presiahnutia vlastného bytia – a na to sa teším, hoci... kráčam tam a neviem kam. Cítim, že na to prídem - raz, keď budem stará a múdra. Staroba láka svojou dôstojnosťou, no ešte nie. Ešte je tu misia malé škvŕňa, starosti a radosti žitia pre niekoho. Neviem, či niečo bude viac. A možno to bude presne t

Pa

*

 Blog

12 0 0 0 3

Komentuj

6 komentov k blogu