Naozaj obdivuhodné je to, ako dokážem všetkých naokolo seba presvedčiť, že to všetko beriem už len ako minulosť a od začiatku to znášam dobre. Dokonca aj seba som presvedčila... Ale potom prídu tie chvíle, ako táto a ja som k sebe úprimná. Uvedomujem si, že to všetko mi hrozne chýba a odkedy to nie je, už nežijem... len prežívam. Keď prechádzam okolo miest, ktoré mi to pripomínajú, príde to na mňa. Vtedy mám chuť sadnúť si na zem, predstavovať si, aké by to bolo a už do smrti si žiť svoje predstavy...

Iste, sú chvíle kedy na to zabúdam, kedy mám pocit, že znovu žijem. Kedy mám pocit, že som opäť objavila samú seba. Vtedy si želám, nech ten stav "opojenia seba samou" trvá už stále. Tieto naivné myšlienky môjho bytia sa objavujú čoraz častejšie.

Aj keď to teraz tak nevyzerá, stále verím, že toto je len skúška koľko vydržím. Skúška, po ktorej príde tá dlho očakávaná "odmena". Len mám pocit, že už dlho nevydržím byť skúšaná.

Zatiaľ mi len zostáva vyliať si moju dušičku veľkosti zápalkovej hlavičky tu.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  22. 12. 2015 16:25
kiezby som vedel, o com vravis
Napíš svoj komentár