Čo som ti nikdy nepovedala

Miesto lásky trápenie...
Nie, odstrihla som sa.
Už tu nie som.
Ostala len diera vo dverách.
Ách.

A žijem v rodine.
Cudzej.
Tak milej. Milenej.
A ty povieš, že to neexistuje
a nenazývaš ma viac žienkou
a ja pustnem. Rovnako ako kvet,
keď sa oň nestaráš.
Vyčítal si mi to.
Že sa neviem starať o kvety.
Že sa s nimi musím rozprávať.
A ty si sa nevedel rozprávať so mnou.
Ja naopak.
Radšej zvädnuté kvety vo váze
ako vyschnuté ticho medzi nami,
dárlin.

Asi to tak raz bude.
Som nadmierou
naivity.
Pche, príliš romantická.
Snujem pavučinky,
žijem v mydlových bublinách.
Vieš,
ty realista,
existujú aj méty, ktoré ty nikdy nedosiahneš.
Slová mi nestačia,
dárlin,
ty to nechápeš?

Na slová som zanevrela.
Zavládlo ticho.
Brutálne ticho,
dárlin,
no ja som sa ti to bála povedať,
chápeš.

Som ako kvet,
nie som kvet.
Voniam ti?
Nepovieš.
Páčim sa tvojim očiam,
tvojej duši,
ihráš sa so mnou v mysli?
Nepovieš.
Mlčíš a zároveň mi hučí tvoj hlas v hlave ako vodopád.
Vodopád zvukov a myšlienok,
nestíham ich sledovať,
len hučia,
hučia aj teraz,
v diali.

Utekám,
lebo smutno mi je.

A ty ostávaš stáť
bez akéhokoľvek názoru,
a sleduješ,
ako sa otáčam na päte.
Sleduješ môj neistý,
ťažký krok,
sklonenú hlavu,
sleduješ perličky sĺz v mojich stopách
a ty ostávaš stáť.

 Blog

26 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu