Veď zabúdať je zdravé...

...no neskutočne ťažké...
..a predsa sa to dokonale nedá...

Dni, mesiace plynuli a postupne som si zrazu uvedomila, že to je už rok. Keď len tak letmo dovolím svojej mysli si zájsť na krátky výlet do krajiny s názvom minulosť , prichádzam na to ako veľa sa toho zmenilo. Však bodaj by nie!

Nemôžem tomu uveriť, že ubehlo toľko času a ja som to prežila. Pomaličky som triezvela, zabúdala, no nebudem klamať, že sú chvíle, kedy z mojej mysle vyskakujú spomienky a skáču ako na nafukovaciom hrade.

Existuje toľko vecí, miest, pesničiek, ktoré mi asociujú všetko to, čo dnes s úsmevom môžem nazvať minulosť. Človek sa v istom momente pýta sám seba, že prečo sa to všetko stalo?! Odpovedá si, že to tak asi malo byť. Stále tam je to slovíčko asi. No odstupom času sa začnú vynárať skutočnosti, ktoré podporujú myšlienky, že to tak naozaj malo byť a nestalo sa to len tak.

Všetko zlé môže byť v konečnom dôsledku aj na niečo dobré. Najhoršie je však to obdobie, kedy sa niečo zlé stane a my nechápeme príčinu, pýtame sa, prečo sa to stalo práve nám, prečo to tak je? Niekedy sme postavení do situácie, že sa musíme rozhodnúť, vždy je potrebné sa rozhodnúť medzi tým a oným, lenže ako vieme, že sme sa rozhodli správne? Dá sa to zistiť, ale až odstupom času. Najhoršie je to čakanie..kedy ten odstup príde a či sa vlastne dostaví ten aha efekt, že áno veď vlastne takto to je dobre pre mňa.

Netreba svoje rozhodnutia ľutovať, aj keď sa niekedy objaví ten pocit, že čo ak som sa rozhodol/a zle? No už je neskoro pochybovať, pretože už sa to nedá zmeniť a to všetko je minulosť, na ktorú treba pomaličky zabúdať, pretože zabúdať je zdravé...

 Denník

10 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu