Občas mám od chlapa ďaleko

Noci sú už príliš chladné na to, aby som posedával na betóne a popíjal víno len tak dívajúc sa na hviezdy. Občas to ničnerobenie robievam sám, občas s neikým. Ale vždy keď sadám na chladný betón, potrebujem si neičo premyslieť. Potrebujem pár hodín len tak sedieť, dívať sa do blba. Potrebujem kľud.

Neznášam pocit, keď sa hnusím sám sebe. Keď ešte aj ľuďia, na ktorých mi záleží, sa nepristavia prehodiť aspoň jedno slovo.Keď ľahám do postele s pocitom, že to bude opäť ťažká noc. Všetko začalo láskou. Pri nej to aj skončilo. Dokiaľ som nepoznal ten cit, všetko bolo oveľa jednoduchšie. Stačilo dvadsať korún na pivo, sveter na chladné večery. Vždy stačilo tak málo a úsmev na tvári býval samozrejmosť.

Dívam sa na stenu vedľa mojej postele a troška sa teším z toho príjemneho tepla čo je pod perinou. Otáčam hlavu a dívam sa na nedokonalosti na stenách. Na strope je pukilna, za mojou posteľou zase ostali stopy po maľovaní - také obyčané neslušné stopy po valčeku. Vženie mi to slzy do očí, už je to pár rokov. A predsa, nič sa nezenilo, prečo keď udídu ľudia, čo za sebou niečo zanechali, neodídu s nimi aj spomienky na nich?

V ústach mám sucho - ďalší deň keď je víno najbližším priateľom.

Rozsvecujem malú nočnú lampu a chvíľku váham či sa zvaliť do postele a zahĺbiť sa do myšlienok. Po chvíľke sa tomu oddávam a ponáram sa do hĺbky teplučkých peplónov, je to pocit ako keď som prvýkrát vyskúšal alkohol a potom som od únavy zaspal rozvalený na manželskej posteli. Ponoril som sa do nej...

Najhoršie je spoznať prvú lásku, potom každá po nej je len buď lepšia alebo horšia, ale vždy je to len akási "mierka" na ostatné lásky. A aj tak tá prvá, ostane vždy najkrajšou. Aj keď nainaivnejšou, najbolestnejšou, občas aj najrkatšou vždy v nej vidíme niečo viac.

Pomaly sa začínam meniť na to, čo sa mi najviac hnusilo. Vždy som to neznášal. Ľudia sú predsa citlivé tvory, majú charktery, vnemy, pocity...a predsa im občas dokážem ublížiť. Najhoršie je to, že keď som raz zašlaipol omylom žabku na chodníku, ľutoval som to viacej ako keď som ranil človeka... Nevyznám sa v tom, čo je zlé a dobré.

"Bolo to na mňa včera príliš rýchle" vravím a v duchu si premietam ako rád by som ti povedal pravdu.
"Dokázal by som ti dať druhú šancu, keby si chcela..." - ľutujem túto vetu doteraz.
"Rob, čo chceš. Ja ťa už k ničomu nútiť nebudem" Kiežby si vedela ako veľmi rád, by som ťa k niečomu donutil.
"Tak ja sa ti ešte ozvem." Vymazal som ťa z mobilu, icq, aj z mojho života. Možno len kvôli svojej nerozvážnosti.
"Bojím sa." Pamätám na moju prvú vetu, keď bola v izbe tma a vedľa mňa na posteli si ležala ty.
"Prepáč, je mi zle." Vždy som sa vedel vyhovoriť keď hrozilo, že by som spravil nejakú hlúposť. Možno by som to aj mal ľutovať, predsa som chlap, výhovorky by mali ísť bokom...

 Je to možné?

19 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu