Cukor a soľ života

28. júna 2008

Ráno bolo konečne krásne. Zobudil som sa s pekným pocitom, že po pár prázdnych a bezútešných dňoch, opäť uvidím Mišku.
Najedol som sa, samozrejme, okúpal, aby som nesmrdel, premyslel dôkladne, čo na seba natiahnem a zistil som, že je ešte len 9/00 hodín. Spomalil som svoje vždy uponáhľané tempo. Mal som more času. Posedával som, čítal, hádal sa s bratom, upratal si detskú... Zavolal Miške, alebo sme písali cez icq kedy sa stretneme presne a kde. Čakanie bolo jak týždeň pred výplatou...

*

Prišla. Vystúpila z autobusu a mne ako vždy keď ju takto uvidím, sa rozbúchalo srdce a nesmierne som sa potešil. Hneď sme šli na vínko. Mamka mi ochotne dala liter radničného a z chladničky som si vzal trocha ľadovej koly.
Sadli sme na lavičku vo dvore. Asi to nebol fajn nápad. Cítil som, že oboch nás to nebaví, ale do mesta som nemohol, musel som večer ešte čosi na sídlisku vybaviť. šli sme ku mne, polku vína som nechal na lavičke, pankáči ju dopijú.

*

Doma bolo prázdno, brat sa kamsi vytratil, mamka šla na chatu. Sadli sme si do obývačky na pohovku a sedeli sme hodnú chvíľu v teplom a úprimnom objatí, pričom sme sledovali jednotku. Už som sa zmieňoval, že nám nejde telka. Teda ide, ale nemáme teraz káblovku a jediný program, ktorý sa dá ako-tak pozerať je STV1, nič moc. Ale to vôbec nebolo podstatné, keď som mal vedľa seba Mišku, čo tam po dákych jednotkách. Objímali sme sa, šepkali pekné slová, maznali sa... prišiel brat a treskol s dverami. Zľakol som sa. Milujem Mišku.

*

Keď som s ňou, neviem, že existuje niečo ako ľudia okolo, neviem, že existuje čas, ani peniaze, ani Amerika. Ale bez nej je to presne naopak, vtedy existujú len tieto veci a vtedy ma to neskutočne serie!

*

Strašne ma rozbolelo brucho. Ja som nepoučiteľný, ja zjem všetko čo sa zjesť dá.
Počkal som, kým bolesť aspoň trocha ustúpila a zaklamal som, že už mi je fajn, aby sme neostali trčať u mňa doma a šli do mesta.
Šli sme. Ruka v ruke a bolo príjemne teplo a mal som moju lásku pri sebe a vedel som, že sa nikam nemusíme ponáhľať. Vedel som, že Miška dneska bude spať u mňa doma. Príjemný pocit.

*

Neznášam pizzu. Kúpili sme si ju. Teda Miška ju kúpila, ja som zjedol len jednu osminku a potom som ležal na lavičke a pozeral na hviezdy. Bolo teplo aj napriek tomu, že už bola noc. A ticho. Úplné ticho.
Sedeli sme neďaleko detského ihriska. Museli sme všetko yvskúšať. Preliezačky, hojdačky, kolotoč... A mal som radosť z toho, že sa nikam nemusíme ponáhľať. Síce tam bol vstup len do 12 rokov, ale netrápilo nás to, dokiaľ neprišla polícia...

*

Nočné autobusy sú ako kravské povozy - smrdia, hádžu, trieskajú, sú špinavé akurát majú označovače na lístky.

*

Prišli sme ku mne domov. Pustil som televízor, ľahol si vedľa Mišky a pozerali sme starý dobrý český film "Na samote u mlejna". Film bol nádherný, milujem ho. Je to tak dokonale spracovaný film. Žiadne prehnané vraždy, zbrane, sex...Len čistá príroda, láska a krásny láskavý humor.
Film skončil a v izbe zavládlo ticho a tma. Vypol som už aj tak čierny obraz televízora a na hodinkách bolo asi dva hodín ráno.
Ľahol som si k Miške na úzku pohovku a najúprimnejšie ako sa dalo ju objal. Obdivoval som mlčky jej úžasné telo a končekmi prstov prechádzal každé jeho zákutie ako malý Kolumbus. Objavoval som moju vlastnú Ameriku zakaždým keď som sa takto "prechádzal". Dlho, veľmi dlho sme ešte boli pri sebe najbližšie ako sa len dá, ale Miška začínala už byť unavená a nechcel som ju viacej rušiť. dal som jej bozk na dobrú noc, prikryl dekou a aby som jej neprekážal na už aj tak úzkej pohovke ľahol som si vedľa na kreslo, teda dve kreslá, ktoré som spojil. Podal som jej ruku a druhou ju hladkal po vláskoch a takto sme obaja zaspali...

*
29. júna 2008
*

Ráno som, ako vždy, trocha nevedel čo sa deje, o malý okamih som si však uvedomil, že pár centimetrov od mojej hlavy leží Miška. Prvé, čo som spravil, bolo, že som ju nežne pohladkal a čo najtichšie sa vytrepal z nepohodlnej "postele". Bolel ma opäť žalúdok. Umyl som si zuby, ten hnusný pocit ráno v ústach neznášam, akoby som požul mesiac staré ponožky. Vypláchol si ústa ústnou vodou a pár krát sa vyvracial. Prišlo to na mňa z ničoho nič. Zase mi prišlo zle, dôvod prečo, vie len málo ľudí a aj ho bude vedieť len málo ľudí...
Uľavilo sa mi. A prichystal som Miške raňajky. Po náhlej nevoľnosti som ja chuť na jedlo vôbec nemal. Popravde, váhal som, čo prichystať pre Mišku, ale ani toho veľa nebolo. Chladničku musel v noci skúmať hladný brat. Tavený syr, šunka a paprika, iné sme doma ani nemali...

*

Opäť som potichu prišiel k Miške do obývačky a položil tanier s jedlom na stôl, aby ho mala, hneď ako vstane, pri sebe. Ale ešte spala. A bolo necelých osem hodín ráno, šli sme spať neskoro a aj ja som bol neskutočne unavený. Opäť som si ľahol a zaspal, ale predtým som sa asi pol hodiny díval na Mišku, ako kľudne a krásne spí. Mal som vtedy chuť ju opäť objať a vystískať a bozkávať, ale zobudil by som ju.
Mala krásne neposlušne prepletené vlásky a taký pokojný výraz tváre, že som si uvedomil, že toto mi k životu bude stačiť už navždy.

*

Okolo desiatej sme sa obaja zobudili približne spoločne a nič nie je krajšie na začiatok dňa ako pusa na dobré ráno! A bozky na dobré ráno! A maznanie sa na dobré ráno! A pekné slová...

*

Opäť sme dlho spolu ležali na pohovke a pozerali si do očí...

*

Potom som jej prestal pozerať do očí, začínalo O päť minút dvanásť...politika...to je moje! Trocha som nadával, trocha sa rozčuľoval a Miška popritom opäť zaspala. Nebudil som ju. Len hladkal po jej rozkošných vláskoch úplne jemne, aby som ju nezobudil. Vstala až neskoro, okolo pol tretej...

*

Potom som zadriemal v jej lone ja. A odvtedy sa môže skryť aj ten najelpší matrac na svete, nikde inde sa lepšie spať nemôže!

*

Neskôr, keď sme obaja boli vyspatí, sme odišli zase do mesta. Mal som hlad a doma nebolo nič na jedenie, teda bolo by, keby som šiel na nákup, ale ako by sa to dalo, veď to by som musel na pár minút opustiť blízkosť mojej Mišky. Potom ju pochytila asi zlá nálada, alebo proste premýšľala a stíchli sme asi na 40minút obaja. Stáva sa to. Stíchneme a každý si premýšľa o tom svojom. Ale vždy sa vtedy bojím, či sa nehnevá. Nikdy nemám pocit, isto ani ona, žeby to bolo niečo zlé, treba vedieť kedy rozprávať a kedy byť ticho. Zjedli sme bagetu, dlho ešte posedeli na betónovom múriku v parku a začali sa rozprávať opäť s tým, že sa mi tak milo ospravedlnila. Neviem za čo, síce viem, ale je to jedno, mne netreba ospravedlnenia, mne stačí úprimné objatie a viem, že všetko je v poriadku.

*

Počas tých dvoch dní, keď som s Miškou bol, sa udialo veľa vecí, ale väčšina ostáva u mňa v hlave.
Vrátili sme sa domov obaja a ja som konečne zaspal s tým najúžasnejším pocitom aký človek môže mať. S tým, že som vedel, že kdesi o pár kilometrov ďalej je niekto komu chýbam tak, ako ona mne...

*
30. júna 2008
*

Pondelok bol jeden z tých dní, ktoré ani nestoja za spomienky.

*
1. júla 2008
*

Včera som sa dohodol s Miškou, že pôjdeme niekam na výlet. Bola to moja zámienka, lebo som chcel ísť na huby. Takže sme šli do neďalekého lesa, kde sú tri studničky s výbornou ľadovou vodu, kde sú prístrešky, kde je pekná príroda a kedysi som tam našiel aj veľa húb.
Stretli sme sa, nakúpili (čo bol v ten deň asi najväčší problém) a vyrazili popri frekventovanej ceste Prešov-Košice do blízkeho lesa. Už o chvíľu sme odbočili z tejto hlučnej a prašnej cesty a hoci dedinská cesta bola široká, my sme sa túlili, akoby to bola uzúčka lesná cestička. Zľakol som sa zopár psov.
Došli sme až na rázcestie. Vľavo? Vpravo? Samozrejme, že zase bolo rozhodnutie na mne. Vpravo! Potom po prejdení pár metrov sme sa predsa len vrátili na tú ľavú, Miška sa zrazu rozhodla...

*

Cesta bola tichá a dlhá a pekná a zase úzka.

*

Došli sme k studničke, ale boli tam malé deti s vozíkom plným fliaš, takže sme sa vzdali toho, že sa napijeme a šli sme si nájsť nejaké miesto na sedenie. V malom altánku nám bolo dobre. Okolo pol metrové prasličky a lopúchy veľké ako presteradlá a tri metre za nami zurčal nepokojný malý lesný potôčik. Pojedli sme čo sme mali, vypili sme čo sme mali a rozprávali sa troška. Opäť sme sa objímali a šnúrkou som zviazal naše ruky dokopy, ale tak naozaj, tak poriadne, aby sa to len tak ľahko nedalo rozpliesť...

*

Tie lopúchy boli fakt obrovské...

*

Videl som ako osa zabila muchu...

*

A šli sme na huby. Hneď pri vstupe do lesa som našiel starý suchohríb a potešilo ma to, hneď na to, objavila Miška ďalší a ja ďalší. A to bolo všetko. Prešli sme krížom celý les, ale nič! Takže moje chúťky na hubovú praženicu ostanú ešte neuspokojené...

*

Bol tu božský kľud. A veľa slimákov.

*

V lese som ešte Mišku nevidel, aj tu bola nádherná!

*

Neskôr sme sa okľukou vrátili späť k studničke a chceli sme si napustiť vodu, tentokrát tam stál starý dedo spolu s jeho polovičkou a ich traktorom vlastnej výroby pravdepodobne. Ale bol ochotný. Hneď nám ponúkol, že nám naberie vodu do našej fľaše.
S plnou fľašou sme potom kráčali späť do Prešova, ale tentokrát cez záhradkársku oblasť.

*

Liezol som po medziach, po malinových húštinách po vysokej žihľave, zbieral som opäť kyticu pre Mišku. veľmi sa mi páčila, bola pekná a voňavá.

*

Cestou sme spoza plotov našimi dlhými rukami dostávali čerešne, maliny, čierne a červené ríbezle, dokonca aj nedozreté a zelené jabĺčka. Kytica začala vädnúť...

neskôr to dopíšem, už som staršne unavený

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu