Nonormal: Ako som začal hory objavovať

Z čajníka sa valí para a pískot zobudil každého v byte. Počul som vzdialené, unavené hundranie. Kroky. Do kuchyne zatopenej slnečnými lúčmi, vkročili bosé nohy. Zalial som kávu a čaj a sadli sme za stôl. Ja v rifliach spustenými na pol zadku tak, že mi spod nich vykúkali trenky, ona len v spodnom prádle. Zápalila cigaretu a raný kľud narúšal len krik detí pod oknami, ktoré sa ponáhľajú do školy. Privriem balkón a v izbe nastane ticho. Ľutujem, že som ho zavrel. Teraz musí niekto niečo povedať.

"Nefajč toľko!" Podráždene odvrknem akonáhle sa obláčiky dymu začnú valiť ku stropu. Mala ma v riti. Už len z trucu začala robiť dymové krúžky, ktoré sa jej vznášali nad hlavou a ja som jediným mávnutím ruky zrušil všetky. Sedela kľudne. Nohy preložené cez seba. V jednej ruke cigareta, v druhej káva.
"Nevieš, kde mám nohavice?!
"Netuším", odpovedám, hoci som ich kdesi ráno zahliadol, ale nechcelo sa mi rozmýšľať kde.

Kľudne dopíjam svoj čaj, umyjem šálku a vyvetrám ten smrad v izbe. Behám po byte a zbieram pováľané fľaše od vína a vodky. Občas zakopnem o nejké spiace telá na zemi, tie sa unavene pohnú ale spia ďalej. Sme jediní, ktorí takto skoro ráno, aj po prežúrovanej noci, vstávajú. Motáme sa po všetkých izbách. V jednej smrdí slivovica, v druhej rozliate víno, v tretej to páchne potom - ležia tam na sebe dve nahé telá. Veci sú rozhádzané okolo nich. Dokonca, jedna ponožka, aj keď nechápem ako, sa dostala do kľúčovej dierky. Ktovie, možno bol niekto v noci zvedavý. Na zvedavosť stačí občas aj ponožka...

V hlave mám prázdno, len akýsi zvláštny hukot a šum v ušiach. Neviem čo potrebujem, len sa motám hore dole. Našiel som aj plné plechovky od piva, ale zdviha sa mi žalúdok pri pomyslení na pivo, dopíjam vodky. Surovo bez brzdy, len tak do seba nalejem pár glgov - snáď pomôže.

Premýšľam nad včerajškom a stále sa presviedčam, že ja tu nepatrím, že ja som niekto úplne iný. Ja vlastne vôbec nerozumiem, čo to robím. V tom bordeli, smrade a medzi ľuďmi, ktorých ledva poznám.

"Inak ahoj, ja som Stano." Predstavujem sa tej nespiacej dymacej dievčine.
"Veď sa už poznáme!" Smeje sa troška hlasnejšie a troška nechutnejšie ako by som si to predstavoval od tak nežne vyzerajúceho dievčaťa.
"A ako sa voláš? Ja si nepamätám.", priznávam sa.
"To je jedno. Aj tak sa už asi nikdy neuvidíme." Odpovedá. Zvrtne sa na päte a hľadá svoje nohavice. Nedarí sa jej. Trvá to pridlho...
"Sú tam pod stolom", pohľadom jej naznačím kde. Usmeje sa, pristúpi bližšie ku mne, nohavicami ma obopne a pritahne k sebe a zašpeká: "Takže ty nevieš ako sa volám, ale kde si mi vyzliekol nohavice, to si pamätáš, čo?"

Ostal som zarazený. Úplne udivený a nasraný.
"Ja som ti nič nevyzliekal!" A odstrčil som ju od seba. Ale úsmev z tváre jej aj tak nezmizol, mal takú provokačnú iskru.
"Ale, ale... takže chlapček si nepamätá." Uštipačne s takým jedovatým prízvukom dodala. Jej pohľad vravel za všetko, mala pravdu. Neviem o ničom, ale mala pravdu.
"Nie som chlapček! A ten blbý tón si niekam strč!"
"Správaj sa trocha slušne k dáme!" Zase sa rozosmiala. Provokovala, čakala na moju reakciu.

Aj tak sa nikdy neuvidíme, ja ju nebudem chcieť nikdy vidieť...
"Dáma by nedovolila opitému chumajovi sťahovať jej nohavice!"
"Aj ja som bola opitá."
"Tak už nepij - dojebeš si život!"
"Včera si bol milší."
"Vždy som milší, keď som opitý. Vždy som milší, keď chcem niekomu stiahnuť nohavice!" Kričal som a pritom som ani nemal dôvod. Aj som klamal - chcel som sa jej zbaviť. Akoby som dúfal, že s ňou zmizne aj tá horká chuť výčitky. Chcel som sa jej sprotiviť, ale zjavne to vytušila.
Pristúpila ešte bližšie ku mne a rukou mi pohladila tvár. Našpúlila pery a z diaľky mi poslala pusu. Ja, ako neposlušné dieťa, som zamával pred tvárou rukou, akoby som tú pusu odohnal. Bola to len hra. Mračil som sa.

Snažil som sa nevšímať si ju. Chytila mi ruku a priložila si ju na hruď. "Pozri ako mi bije srdce.". A ja som vôbec nechápal, aj tak ma nezaujíma ako jej bije srdce, s tým nech si ide za kardiológom. A potom začala moju ruku púšťať nižšie a nižšie až som na chvíľu zaváhal. Malá svetová vojna v priebehu stotín sekundy - hormony verzus rozum.

"Správaš sa jak kurva!" Necitlivo som jej vykydal všetku pravdu do očí.
Dostal som facku. Zaťala pery. A ja som sa začal usmievať až teraz. Otvoril som balkón, otočil sa jej chrbtom a pár minút sa díval na siluety Slánskych vrchov. Slnko pálilo, listy na stromoch sa ani nepohli. Horúčava a suchoty v ústach. Natiahol som na seba moje vyšúchané a deravé tričko. Zliezol som z prvého poschodia z balkóna na ulicu, pretože som ani len netušil kde sú kľuče od bytu. V trampkách som sa rozbehol ulicou priamo k lesu.

Zdal sa byť blizúčko, ale trvalo dve hodiny kým som k nemu došiel. Cestou som si trhal nedozreté jabĺčka a vycicaval z nich šťavu. Dokonca ma uštipla aj včela keď som sa dral slnečnicovým poľom. Nakoniec som vkĺzol do lesa a v okamihu bolo všetko preč. Mesto v diaľke pripomínalo len malú machuľu medzi horami. V prítmi lesa, v príjemnom chládku som sa oprel o starý, hubami obrastený, buk. Vtedy sa mi stalo, že som prvýraz v živote zaspal v náručí lesa.

Zobudil ma až šum dažďa na listoch. A stihlo sa aj zotmieť. Nikdy som nemal taký strach. Každý zvuk sa zdal byť hrôzostaršný, v tme sa zostria všetky ostatné zmysly a tak si nahlas spievam aby som nevnímal ten pukot konárov okolo, aby som nevnímal okolie. Domov som došiel vystrašený, zablatený, mokrý a unavený.
Poriadne som sa vyspal a zrazu sa z toho stal ohromný zážitok, na ktorý som nevedel prestať myslieť. Po dobrom spánku sa aj tie zlé veci dokážu zmeniť na dobré.

Odvtedy každý problém riešim s mojim osobným psychológom. Vždy ma s láskou privíta, vždy mi dá napiť z ľadovej priezračnej vody, vždy mi ponúkne maliny, černice, jahôdky, lieskovce, dubáky... Nikdy nekričí, v tichosti ma vypočuje, občas mi pre potešenie očí do cesty podstrčí nejakú srnu alebo laň. Vonia, krásne vonia za pokoseným senom, za ihličím a stále ma volá k sebe, ja to ani neviem odmietnuť...
______________________________________________________________________

Tento blog je akýmsi poďakovaním. Poďakovaním neznámej, ktorá ma naučila milovať hory. Všetko zlé je na niečo dobré. Do slova a do písmena, aj do bodky!

Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

Ako som začal hory objavovať

4 komenty k blogu

Horúce!