Je to vlastne akýmsi vyrozprávaním môjho vlastného príbehu. Akousi spoveďou, vyliatím si duše na papier. Príbeh mladého dievčaťa, ktoré vďaka jednej osobe začalo mať rado svoj život, a spoznalo skutočný význam slov láska a priateľstvo.
Toto celé je vlastne o ňom, o osobe, s ktorou sme sa pred pár týždňami vzdialili od seba na míle ďaleko, ale stále som cítila a cítim, že práve on je ten , ktorý o mne vie všetko a nevadí mi to. Verím mu. Stále. Napriek všetkému. Pred pár dňami však tá osoba zrazu povedala STOP, a mne sa všetko zrútilo ako domček z karát. Nezazlievam mu to, ani mu nič nevyčítam, ide však o to, že som pochopila jednu vec: Nemaj priveľké sny. A prečo? Pretože, všetky plány a sny sa mi rozplynuli v dymovej clone zvanej fantázia. Kiežby sme to mali obaja ľahšie .... (asi moja najčastejšia veta odkedy nie sme v kontakte.)
Ako sa to všetko začalo?
Magický dátum 13.8., zhodou okolností piatok trinásteho (nie, neverím na povery, to len tak pre zaujímavosť). Povedala by som, že to bol večer ako každý iný, ale nie nebol. Vlastne do určitého okamihu bol až kým ... Sedela som na posteli a znovu tvrdla na jednom známom chatovacom portály, kde mojou obľúbenou činnosťou bolo ako obyčajne ohováranie nečinnosti adminov a mrznutia stránky. Pozerala si albumy mojej úhlavnej nepriateľky (áno ja viem, ale priznajte si, kto to aspoň raz neurobil? A ak tvrdíte opak, klamete!.) a čakala na „spasenie“ v podobe niekoho, koho slovná zásoba je bohatšia než dva trojpísmenkové slová, čo je v dnešnej dobe naozaj naozaj ojedinelé.
Jeho správa sa zaradila k desiatke ďalších, keďže jej text bol úplne rovnaký až na jednu odlišnosť. V jeho správe sa nachádzalo slovo „slečna“. Vždy sa mi na chalanoch páčila určitá galantnosť a pravdepodobne toto zavážilo. Avšak nie galantnosť ako galantnosť. Nežiadam od chalana aby mi vkuse nosil kvety, otváral dvere a ospevoval to aké mám krásne šaty a účes. Mne stačí keď chalan občas použije slová typu: slečna, dievčatko a podobne, a tiež sa mi páči určitá jemnosť a nežnosť, ktorú v sebe všetci chalani majú, no len máloktorí ju dokážu prejaviť.
Začali sme si len tak písať. Na začiatku som predpokladala, že to bude zas len jedna „pár dňová záležitosť“, ako to bolo na nete zvykom. Mýlila som sa. Ah jasné, zabudla som. Volal sa Lukáš. S Lukášom som si začala písať obyčajné vety, ktoré sa však pomaly zmenili na rozvité dlhé maily a ani sme sa nenazdali vedeli sme o sebe dosť veľa na to, že sme sa vlastne poznali len pár hodín. Už vtedy som vedela, že on asi nebude jedným z tých, čo zapadajú do stereotypu „Ahoj popíšeš“ ... Hneď náš „prvý deň“ sme vlastne ukončili až na druhý deň, keďže v čase keď sme šli spať, už vychádzalo slniečko, ktoré „normálnych ľudí“ vítalo do nového krásneho rána. A čo my dvaja? My sme sa práve vtedy lúčili a šli spať. Je logické, že na ďalší deň sme sa obaja objavili na nete až podvečer. Prihlásila som sa na svoj účet, a niečo v mojom vnútri dúfalo, že tam nájdem správu práve od neho. Bola tam. S úsmevom som čítala tú jednoduchú vetu, ktorá mi aj napriek veľkej únave prinášala energiu a úsmev na tvár.
Stálo tam: „Dobré ráno spachtoška “
„Dobré ako pre koho .. “ odpísala som sucho a dali sme sa do reči.
Znovu sme náš rozhovor skončili nad ránom. Kedže sme si stále mali o čom písať, takto to bolo až po zvyšok prázdnin. Všetko bolo fajn. Teda takmer fajn. Obaja sme sa chceli stretnúť najmä po tom, čo sme sa jeden druhému priznali, že sme si prirástli za tých pár dní k srdiečku. Chceli sme to riešiť osobne a tak sme denno denne plánovali stretká, ktoré nám nevychádzali a nevychádzali.
Začal sa September a nastúpila som na strednú. Ako pre každú prváčku to bolo pre mňa dosť ťažké, ale on držal so mnou. Napriek tomu, že som bola väčšinou odporná a ufňukaná, nonstop som sa mu sťažovala aká je stredná oničom, stále ma upokojoval, že to časom bude fajn. „Chce to len čas, sila zvyku veď vieš.“ To bola jeho obľúbená veta. Okrem školy postupne prichádzali ďalšie a ďalšie problémy, ktoré sme samozrejme riešili spoločne. Nebála som sa mu povedať čokoľvek. Vždy keď videl, že niečo mi je, alebo naopak, keď som videla ja, že niečo trápi jeho, tak sme si to spolu preriešili a našli spoločne nejaké riešenie. Po polroku už bežné školské problémy vystriedali aj iné. Aj tie sme spolu zvládli.
„Spolu zvládneme všetko“ hovorieval mi, keď sme spolu viedli dlhé rozhovory na skype alebo na mobile. Naším veľkým problémom bolo však to, že prešiel rok, a my sme sa ešte stále nestretli.
Začínalo nám z toho kvalitne „prepínať“. Obaja podráždení, unavení a nervózny. Prerástlo to do hádok, obviňovania sa a riešenia to rozchodmi. Nikdy nám to však nevydržalo. „Ľúbime sa príliš na to aby sme to vzdali“ odpoveď na otázku, prečo sme ešte spolu. „Zvládneme to, neboj. My to stretko poriešime.“ Takto to pokračovalo ešte niekoľko mesiacov. Až donedávna.
* Lukiiy * : „Už dva a pól roka sme bez seba. Myslíš, že je to správne? len trpíme. “
* Nins * : Nie, myslím, že nie. Nie je to správne, nechcem trpieť.
* Lukiiy *: Pozri, nebudem to naťahovať. Si dospelá a rozumná pochopíš to.
Vedela som čo bude nasledovať, ale aj tak som sa toho bála. Bála som sa chvíle, ktorá prichádzala. Vedela som, že raz príde, ale nechcela som to. Moja hrdosť sa však nezaprela.
* Nins * : hovor ...
* Lukiiy *: Sme bez seba už dva a pól roka ak sa nemýlim. Nina, nemôže to takto ísť ďalej. Bolí to. Bolí to nás oboch a ničí nás to, že sa nemôžme ani objať.
* Nins *: ale ..
* Lukiiy *: Ninka tíško. Nechaj ma dohovoriť, nemusel by som na to mať neskôr odvahu.
* Nins *: ...
* Lukiiy * : Dva a pól roka bez objatia, bez držania za ruky, bez krásnych slov inak ako cez mobil, ležania v náručí, bez bozkov či pús. Nina nemôžem ďalej. Ľúbim ťa a dal by som za teba aj život, ale nemôžem. Toto nie je vzťah moja. Toto je len ilúzia o vzťahu.
* Nins *: ale ja chcem byť s tebou. Nechcem len ilúzie rozumieš? NECHCEM!!!!
* Lukiiy *: vieš čo mi dnes povedala Nika?
Aha takže tá hnusná krava je dôvodom, že si sa takto rozhodol? Pomyslela som si, a potlačila slzy ktoré sa mi dotieravo drali z očí.
* Nins *: Nikola? no čo ti zas hovorila tá tvoja dokonalá sestra?
* Lukiiy*: Ninka nebuď odporná nechce mi zle, je to moja sestra. Som jej malý brat, nikdy by mi nechcela zle.
* Nins * : ani ja som ti nikdy nechcela zle. A navyše, ona ma neznáša!!! Ľúbim ťa Lukáško.
*Lukiiy*: Neľúbiš. Presne o to „ľúbim ťa“ ide, nemôžeš ľúbiť niekoho koho nepoznáš. Toto mi dnes povedala a veľmi mi to otvorilo oči Ninka. Ľúbim „ťa“. Možno, no vlastne ľúbim tvoju povahu, fotky a hlas, ale nikdy som reálne to dievča na druhej strane nemal v náručí, takže ho nemôžem reálne ľúbiť rozumieš? Keby sme od začiatku boli normálne spolu, povedal by som, že náš vzťah je dokonalý keďže si rozumieme tak, ako si rozumieme. Lenže nie sme. Je to internetový život a ten ja nechcem. Mám ťa veľmi rád a stále budem, ale žiť internetový život mi nestačí. Potrebujem viac, potrebujem reálne prežívať to, o čom si s tebou len píšem. Si pre mňa viac než môj život ale ...
* Nins *: ale?
* Lukiiy*: ... ale teraz bude lepšie zabudnúť na seba. Si milé, rozumné a pekné dievča Nina. Nájdi si chlapca, ktorý ťa bude ľúbiť, vážiť si ťa a hlavne bude pri tebe, niekoho kto bude lepší ako ja. Kto ťa bude môcť objať a ochrániť keď ti bude najhoršie. Niekto kto bude môcť byť s tebou, ja to byť asi nemôžem.
* Nins *: ale čo ty Luki? Aj ty môžeš byť so mnou!!!!! Aj ty Ja ľúbim teba ja nechcem iného !!!
* Lukiiy*: Ninka, to že „môžeme byť spolu“ si nahovárame už dlhú dobu. Tie stretká nevychádzajú. Asi si nie sme súdení. Asi máš byť s niekým iným.
* Nins *: ale čo s tebou? Ja ľúbim teba tak čo s tebou. Nedokážem si ťa len tak vytrhnúť zo srdca a ísť ďalej. Zabije ma to.
* Lukiiy *: čo so mnou? Na mňa spomínaj ako na jednu etapu v tvojom živote, ktorá ťa niečo naučila Nina Lukáčová. Ako na niekoho, kto ti pomohol dospieť. Veľmi si sa zmenila a k lepšiemu moja. Už nie si to malé rozmaznané dievčatko ktoré som spoznal pred rokmi na chate, si konečne niekto, kto sa dokáže správať primerane svojmu veku. A vieš čo? aj ty si ma veľa naučila. Stal sa zo mňa iný človek. Jemnejší, tolerantnejší , chápavejší nežnejšie pohlavie a trpezlivejší. Za čo ti veľmi ďakujem. Teraz však je čas ísť maličká. Čas ísť ďalej a neobracať sa aj keď to bolí. Zbohom. MILUJEM ŤA. NAVŽDY SPOLU DIEVČATKO MOJE.
* Nins *: nie Luky počkaj ..
LUKIIY JE OFFLINE.
„Kurva „ .. zahrešila som a rozplakala som sa. bol to asi najhisterickejší plač aký som kedy v živote počula a zjavne si to myslela aj moja mladšia sestra keďže sa prišla opýtať čo sa deje.
„Nič!!! Nič všetko je absolútne v poriadku. Kašli na mňa. Dajte mi pokoj. Chcem zomrieť“ po tomto monológu plného sĺz som ju vyhodila z izby a zamkla dvere. Márne sa pokúšali dnu dostať otec či mama, dokonca ani bratranca som nechcela vidieť. A s ním som prežívala všetko úplne od malička, bol proste mojím spojencom v dobrom aj v zlom. Teraz však nie. Teraz som chcela byť sama. Sama s Lukášovou fotkou na hrudi sa oddať slzám a veriť, že všetko je len zlý sen.
Pár dní so mnou nebola absolútne žiadna reč, a vlastne ešte stále nie je.
Dnes , vlastne pred pár minútami som sa prihlásila na icq a bola tam správa. Správa do NEHO.
*Lukiiy*: Dávaj na seba pozor. Chýbaš mi.
„Aj ty mi chýbaš miláčik, aj ty mne ale čo mám robiť? Dala by som čokoľvek za to byť s tebou.“
*Neviem čo si mám o tomto myslieť, ale privádzaš ma do šialenstva Lukáš do šialenstva, ale Ľúbim ťa. *
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár