"Ahoj, " usmiala som sa a hľadela na neho ako on na mňa. Mali sme hlavy vedľa seba.
"Ako sa ti spalo? "
"Krásne. Tebe? " spýtala som sa.
"Trochu tvrdo ale dá sa to vydržať, " mal zas slnečné okuliare.
"Prečo máš zas okuliare? "
"Aj ty máš okuliare."
"Ale dala som si ich preto lebo ja mam dioptrické. Chápeš."
"Mne vadí slnko."
"Je ešte len ráno, " smiala som sa z neho.
"Nevadí. Aj také mi vadí."
"Nie. Počkaj, ukáž, " nahla som sa nad neho a dala mu okuliare dole. Zdola na mňa pozeral. Bol ako kopia Billa. Až na to, že Billie mal inak vlasy a nemal make up.
"Vážne vyzeráš ako Bill."
"To je kompliment či urážka? " pousmial sa.
"Pri mne najväčší kompliment aký si mohol dostať, " žmurkla som na neho.
"Ou... nezaspím, " rozosmial sa.
"To by si ani nemal. Ale vieš čo? Ty si správaním iný ako Bill."
"Čo? Prečo? " nejako ho tá veta zaujala.
"Lebo Bill počúva Davida Josta na slovíčko. Ty sa riadiš sám a poslúchaš len seba."
"Bill si určite nenechá do života hovoriť Davidom."
"Tak prečo včera zahrali len 4 pesničky a Bill mal stále chorý hlas? Lebo Jost ako „pán manažér“ vybavil aby hrali na festivale. Európu zrušili ale ak išlo o zrušenie Ameriky, preboha! To nemôžeme! , " bola som afektovaná, " aj keď Bill hlas ešte nemá vyliečený. Sám Bill povedal v Bilde, že si vstúpil do svedomia a, že sa bude o svoj hlas starať. Asi s výnimkou keď niečo povie David a ide o Ameriku."
Myslela som, že sa vyjadrí, ale namiesto toho mi vzal okuliare, nasadil si ich a posadil sa tak prudko, že som skoro nestihla uhnúť.
"Povedala som niečo? " nechápala som.
"Bola si s ním iba dve hodiny. Ako to môžeš povedať? "
"Ja vidím, čítam a viem, že to tak je."
"Manažér je vždy ten ktorý ti pomôže k úspechu."
"Podľa mňa sa David na sláve len priživuje."
"Nehovor niečo o čom nevieš. A myslím, že už pôjdem, " postavil sa a začal skladať deky.
"Billie, " chytila som mu ruky aby prestal, " dnes odlietam. Nechcem sa hádať pre vec ktorá sa nás nedotýka. To je môj názor. Ty máš iný. Fajn. Len sa nehádajme."
"Tak fajn, " sadol si.
"Vidíš, " usmiala som sa, " mame ešte pol dňa."
Ako som to povedala, pozrel na mňa. A ani nepohol hlavou.
"Čo je? "
"Ešte som ťa poriadne bez okuliar nevidel."
"Ani nechci."
"Ale chcem."
"A ako to dosiahneš keď ja nechcem? " vyplazila som mu jazyk.
"Takto, " začal ma štekliť. Keďže som chorobne šteklivá, vyhŕkli mi slzy od smiechu, smiala som sa a nemohla prestať. Ľahla som si a on kľačal nado mnou. Stále ma šteklil.
"Nieeeee! Už dosť! Umriem, " pukala som smiechom. Potom prestal a dal mi dole okuliare. Nahol sa nado mňa a hľadel na mňa.
"Ale tebe okuliare s čiernym rámom pridávajú inteligenciu."
"Ja viem, že bez nich vyzerám jak debil. A ešte teraz po ránu..." smiala som sa stále.
"Tak som to nemyslel. Ale pristane ti keď sa takto schuti smeješ. Krásne."
"Netrep."
"Netrepem. Kedy sa potom zas uvidíme? "
"Neviem... ty máš vždy vyťažený diár. Nečudujem sa keď si len tak lietaš do Ameriky. A ešte toto všetko platíš pre mňa. A Katie."
"Niekedy si želám len takto sedieť, ležať, jednoducho byť na jednom mieste a potichu ťa len počúvať. A to čo som urobil sa mi zdá stále malo. Mam ťa rád."
"Ja teba radšej, " objala som ho. Takto sme tam sedeli asi 10 minút, až sme sa vybrali po Katie a do mesta. Na obed sme odlietali. Rozlúčila som sa s Billiem a nastúpili sme do lietadla.
"Tak... čo ty a Gustav? " hneď som sa spýtala Katie.
"Rozhodne nie to čo ty a Bill. Boli sme sa prejsť. Aj s Georgom. A dobre sme si pohovorili."
"Nehovor, že nemáš na neho nijaký kontakt."
"Mám. Telefón a mail. Obidvoch."
"Jaj. Ale si rada však? "
"Nesmierne! Och! "
"Sme na tom rovnako, " usmiala som sa a celý let sme počúvali mp3ky. Pri tom som si čítala knihu th.
Keď sme sa večer vrátili domov, utekala som ešte za Jaredom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
nikka18
19. 9.sept. 2009 18:59
bude dnes este jedna cast?
Napíš svoj komentár