zahalený v plášti čiernom
tak, aby on a jeho tieň boli jedno.
Aby on bol tieňom.
Nepovšimnutý, túla sa cestami,
ruky hlboko vo vreckách
a tými skrehnutými prstami
vo vreckách zviera nič.
Premieľa si ho v dlani,
stráži si ho ako poklad najväčší.
Pritom blúdi zatúlaný,
no jeho svet sa mu nezväčší.
On, jeho tieň a to jeho nič.
To je celý jeho svet temnoty.
Srdce ukryté v hrubom kameni,
zožierané zubami ničoty.
Ako malé vtáča čerstvo vyliahnuté
chráni prázdny priestor v svojich rukách.
Živí svoje srdce prepichnué,
žíví ho ničím, čo nedrží ho v mukách.
Nič je ako láska, nekonečné a nehmatateľné
a ten kto ho vlastní, je pánom svojho bytia.
Nič je bezvýznamné a pritom tak mocné.
Nič mu cudzie ruky neodchytia.
Nikto nechce vlastniť nič
ale na konci je to nič všetkým čo mu ostalo
Nič je všetkým,
tým všetkým, čo život nevzalo.
Preto nič k láske prirovnám.
Je jednoduchšie vyjadriť sa slovami,
ktoré pre lásku napísali už iní.
A opísali ju ako niečo, čo spája nás putami.
Láska a nič nemajú od seba ďaleko,
bližšie ako si myslíte.
Sú rozdielne len na oko.
Veríte či neveríte?
Od lásky nič nečakáš,
pretože ti stačí iba ona
A tak je to aj s ničím
môžeš ho aj deliť dvoma,
A koľko potom ničoho ostane?
Nikto nevie a nikto sa nezastaví....
Veď rozmýšľa niekto koľko lásky má?
Skúsme tak brať aj to obrovské nič okolo.
To obrovsky malé nič, zvierané v dlaniach pútnika,
ktorý s ničím uniká.
Láska a nič, pre neho to isté.
Ako oko v hlave si ich chráni.
Domov ponúkol im - svoje prázdne hrste.
Teplo svojich prázdnych dlaní.
Len tam je totiž dosť miesta
pre lásku a nič v jednom.
A tak ich skrýva, chráni v dlaniach
a on sa ďalej túla tieňom.
Po ulici ide muž,
zahalený v plášti čiernom
tak, aby on a jeho tieň boli jedno.
Aby on bol tieňom.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár