Iba jedno ospravedlnenie.
-Prepáč mi.
Iba pár slovíčok, netreba veľa. Zbytočne preháňať.
Úsmev cez celú tvár. Najväčší aký dokážeš vytvoriť. Usmej sa. hneď! teraz! zaraz! urgentne súrny prípad! ak sa neusmeješ, skapeš do rána na smútok! rýýchlo sa rehoc.
Chodník.
Viac nepotrebuješ.
Smiešny človek na ulici.
Čo viac by si od života chcel?
Kŕč v líci.
Len pohľad.
Bozk. Jediný ale najsladší.
-Ahoj.
Len tričko s letmou stopou vône, ktorá pomätie zmysly.
Alebo tá mikina. Zabaliť sa do tej mikiny a celý svet je hneď inakší. Nie len, že telo už nie je nahé a hreje sa v odeve, ale ľudia začnú dýchať, mraky sa pretrhnú, slová plynú, slnko páli, hlina nasáva vodu, list fotosyntetizuje, vtáča spieva, polia, lúky, lesy, všetko sa spojí a začína zase fungovať. Trebalo na to len bezvýznamný kus handry, ktorej dáva význam daná situácia.
To prvé objatie. Najkrajšie na svete.
A to posledné? Kristepane, len tak-tak to človek ustojí.
Iba vytrhnutý fragment z kontextu.
-Krásna.
Endorfíny zaplavujú krvné riečište.
Mozog sa zbláznil, svalstvo a kostičky ho nasledujú.
Orgazmy, jeden, druhý, tretí, bum, si mŕtvy. Iba akože. Och ale stálo by to aj za smrť.
Točíš sa a zrazu tvrdo spíš. Tam. Kdekoľvek chceš.
Nie si a čáry-máry abrakadabraka odrazu si.
To stačí
úplne
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár