Krčmár opľul stôl a začal špinavou handrou drhnúť mapy po káve na starom plastovom obruse.
"No čo moj, najišou si najaké hríby?", opýtal sa krčmár, len čo som sa ocitol medzi dverami. Starý Bago už sedel pri malom pive s prekríženými nohami a v

ruke mu dohárala cigareta. Sedel na svojom obľúbenom mieste, ako vždy. V rohu, otočený na celú krčmu, aby všetko dobre videl. Bolo 10:30 doobeda.

"Ale čosi hej, ale už je to dosť vyzbierané", odvetil som a a ukázal som mu takmer plný kôš, niekoľko druhov plávok, suchohríbov, kuriatok, pár bedlí,

strapačiek, nejaký ten kozák a podpníky. Bral som všetko, čo sa dá jesť. Nikdy som nechápal hubárov, ktorí nepovažovali hubačku za dobrú, pokiaľ

nenašli dubáky. Mne o dubáky nejde. Aj tak, či už paprikáš, alebo hubová polievka je najchutnejšia, keď je tam čo najviac druhov húb. Podobne, ako

halászle. Raz som jedol halászle zo 17 druhov rýb! To boli hody! Bolo tam naozaj asi všetko (kapor, jalec, červenoočka, nosáľ, šťuka, zubáč, sumec,

úhor, pleskáč, ostriež, amur, boleň, belica, hlavatka, karas, lieň a tolstolobik). To bolo ešte za študentských čias, na katedre sme mali vášnivých rybárov a

zároveň "Maďarov".
Teda, lepšie povedané Slovákov, ktorí si o sebe namýšľali, že sú Maďari. Myslím, že rozbor ich DNA by ich veľmi sklamal.

"No čo Baginko (všetci sme ho tak volali), včera vás sanitka odviezla a dnes ste už zasa tu?"
"A? Šak mi ništ neni!" odvrkol Bago, posledný raz potiahol prehorený špak a zahasil ho v popolníku.
"Načapuj mi dvanástku!" povedal som krčmárovi, sadol si za stôl, kôš položil na vedľajšiu stoličku a začal šúľať cigaretu. Krčmár vzal do ruky čerstvo

opláchnutý, mokrý pohár, priložil ho k pipe a zlatožltý mok sa začal hromadiť v pohári. Na vrchu sa tvorila krásna pena.
"Ach jaj, zajtra zas do roboty" povzdychol som si...

Vypil som dve pivá a išiel domov čistiť hríby.
Keď som vošiel do kuchyne, stará sa nasrato vrtela okolo hrncov.
"Našiel som skoro plný kôš! Uvaríš paprikáš, alebo polievku?", spýtal som sa starej. Ticho, neodpovedá. "Uvaríš polievku?", zasa nič.
"To je tak jebnuté stvorenie!", zamrmlal som si a vyšiel som von na verandu, kde som si na stole rozložil staré noviny a dosku na krájanie a začal som čistiť

a krájať huby.
"Spravím si aspoň praženicu. Nech si vysere oko!" zašomral som si. Popri čistení som popíjal vychladenú fľaškovú dvanástku a robota mi išla od ruky.

"Čo sused, čistíš, čistíš?", prepadla ma stará Valachová z domu odvedľa. Valachová bola stará vdova, syna mala v kriminále, druhý bol mŕtvy a dcéra žila v Čechách a do našej milej obce chodila asi raz za desať uhorských rokov. Bola veľmi osamelá a svoj čas trávila kostolom a klebetením s inými babkami, ktoré boli na tom tiež nejak s tou osamelosťou podobne, a prepadávaním susedov, napríklad tak, ako prepadla ona teraz mňa. Taktiež, smrdela grošom.
"Čistím, čistím"
"A čo si najišou?"
"Asi všetko, veď sa pozrite."
"Hmmm, to sa šelijaké neznáme aj... a to sa neotrovíš?"
"Dúfam, že áno."
"Aháá, de je Zitka?"
"Vnútri, v kuchyni, varí."
"Aháá a čo varí?"
"Nevím, icte sa jej spýtať."
"Aháá, no, ja by som to nejedla"
"Veď vám to ani nedávam.", nahlas som sa zasmial
"Doniesla som ti vajcá a mlíko, a syr, domáci, šak víš, od mojej Mily", Mila bola krava. Slovenské straketé plemeno. Valachová sa začala mrviť hypnotizujúc ma, aby som vytiahol peňaženku a dal jej za to peniaze. Tieto marketingové prepady susedov robila vždy asi týždeň pred dôchodkom. Z ľútosti som od nej vždy všetko kúpil, aj keď som prakticky nič nepotreboval. Ale pálenku som od nej kupovával rád. Musím uznať, že si vždy na všetkom dala záležať a nikdy nikomu nepriniesla žiaden šmejd, ale veľmi kvalitné domáce produkty.
"Koľko?"
"Štyri eurá"
"Tu máte päť"
"Ale zlatý mój, nahaj si, štyri mi stačá", asi sa bála, že ju ľudia budú ohovárať za chamtivosť.
"Nie, nie, päť, to máte aj za cestu"
"Ale synko.."
"Na, tu máte", strčil som jej peniaze do vrecka zástery.
"Synko očúvaj, ked ja už som taká stará a nevládzem tolko...", už som vedel čo chce. Keďže aj ja mám veľkú záhradu a zároveň som príliš lenivý na to, aby som na nej robil manuálne veci, ktoré nemusím, mal som malotraktor so širokou paletou príslušenstva. Každý rok ma Valachová požiadala, či by som jej nezoral a neskultivoval záhradu. Samozrejme, odmena v naturáliách ma neminula.
"...nemohol by si mi tým trachtorčekom pobehat po záhrade? ...šak víš, ja sa ti odmením za to."
"No šak dobre, čo mám s vami robiť."
Rozradostená Valachová začala rozprávať o tom koľko má roboty a čo všetko chce ešte dnes stihnúť a potom sa pobrala do domu za mojou starou, kde jej porozprávala kostolné záležitosti, poohovárali ľudí z dediny, mňa nevynímajúc a nakoniec išla domov. Večer som si spravil praženicu z čerstvých húb a išiel spať, pretože som musel ísť ráno do práce.

 Denník
Komentuj
Napíš svoj komentár