1.
Keby som vedela, čo je môj svet a čo už nie je, tak by som mohla povedať, že áno. Pretože za môj svet považujem alebo som považovala svet, kde sme boli spolu – on a ja. Veľmi dlho.
Niekedy si ľudia neuvedomujú to ako veľmi záleží na tom, koho si vpustíte do života. Človek nechá niekoho nového vstúpiť do svojho sveta bez toho aby si uvedomil ako veľmi ho to zmení. Ako veľmi také niečo dokáže zmeniť svet jednotlivca? Ako veľmi ho bude bolieť keď sa ho raz bude musieť vzdať?
Enormne.
Nech už bol ten pravý alebo nebol... Bolieť to bude úmerne s tým koľko snahy, energie a aký kus zo seba ste do toho vzťahu investovali. Tým by som definovala lásku. Láska nie je počiatočná príťažlivosť, tú môžete cítiť k hocikomu. Je to to, keď si poviete – áno do tohto ja vložím všetko čo mám... Pýtam sa ale sama seba – mám na to ešte niekedy veriť niečomu a niekomu natoľko, aby som dokázala investovať do toho vzťahu celé svoje bytie?
Ľudia idú do vzťahu iní, a vychádzajú z neho doslova ako iní ľudia. Zničení, bez nádejí vo vzťahy a lásku, prázdni, pretože odovzdali všetko a nemajú silu a nádej robiť niečo také ešte vôbec niekedy...
Teraz si už aj ja pokladám tú otázku. Prečo nebyť radšej sám?
2.
Ak by som mala namaľovať svoj svet, bol by to postapokalyptický svet. Bolo by v ňom miesto iba pre jedného človeka - pre mňa. Ten človek by chcel všeličo, ten človek by chcel ostať aj ísť ďalej. Ten človek by chcel všetko, ale zároveň by mal už všetkého dosť a nechcel by nič.
Ten človek je sám uväznený na svojej planéte. Kedysi bola zelená, živá.. Teraz sa z nej stalo väzenie – človek na nej je spútaný a nemá kam ísť. Nemôže ísť dopredu, ani dozadu. Môže iba stáť a čakať na zázrak alebo sa môže odpútať od vecí, ktoré sú stále tu – ale to sa nedá. Stále je to na dosah, stále platí - zíde z očí, zíde z mysle. Ale ono to z „očí“ ešte nezišlo. A vlastne ten človek ani nechce, aby zišlo. Jediné čo chce, aby mu aspoň raz aj niekto iný dodal tú nádej, pretože ak má nádej iba jeden, tak to nestačí... Hlavne ak je to taká slabá osobnosť ako som ja.
Nedokážem „odísť“ ani keby som chcela. Ešte stále. Nechcem ani nechať samého niekoho, kto je stratený podobne ako ja, a asi aj viac a potrebuje ma.
Áno, aj keď ma to zabíja, lebo on teraz nechce nič viac a bez žiadnych nádejí z jeho strany som zaseknutá na mieste.
3.
Neviem, čo všetko je môj svet. Stále asi existujú jeho zdravšie časti, alebo tie nedotknuté, alebo takmer zabudnuté. Tie zanedbávané. Ale je to akoby ste v tme šmátrali rukami a hľadali veci, ktoré už ani neviete či tam sú alebo sa vám o nich iba nesnívalo. A nakoniec sa pri hľadaní týchto vecí mysľou dostanete k tomu čo bolo, a k tomu čo vás tak veľmi bolí.. Zas a znova. Ste stratení.
Keďže ale neviem, čo všetko zahŕňa môj svet, nemôžem povedať že je mŕtvy... Nejaké jeho časti tu ešte byť musia! Vo svetlých chvíľkach by som ich chcela viac preskúmať. V tých temných sa môžem len vypisovať tak ako aj teraz. Nejednému človeku by z mojich kecov praskla hlava, prestal by ma počúvať, myslel by si, že som magor, alebo by bol v depresii ešte viac ako som ja. Nič z toho nikomu neprajem. Tak sa teda vypisujem...
4.
Môj svet si stále ty
Bojím sa.
Možno som ťa už niekoľkokrát stratila
Ale nechcem ťa stratiť znovu, nech je to čo medzi nami je, hocičo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár