Ide o to, že svoj predošlý blog som prestala písať preto, pretože som bola taká šťastná, že som to už viac nepotrebovala. Domnievam sa totiž, že keď som písala deprimujúce články o tom, ako sa mi nedarí v škole, ako ma odkopol ďalší zastupiteľ mužského pohlavia a ako sa naši doma iba hádajú, tak to ľudia žrali a snažili sa mi (aj keď nie často účinne) nejakým spôsobom pomôcť. No keď som sa na svoje 18. narodeniny dala dokopy s najúžasnejším chlapcom akého som mohla stretnúť, zrazu všetko zružovelo a ja som prišla k záveru, že ľudia nechcú počuť stále o tom aká som šťastná a ako sa mi darí. Moje články by totižto boli posadnuté eufóriou, sladkými rečičkami a neustálym opakovaním toho, ako mi je fajn. Vitamín D (budeme ho tak volať, pretože jeho meno sa začína na D a je to môj vitamín - logické sa mi totižto votrel do života a nedovolí mi byť nešťastnou... a preto ho tak milujem.
Mám plno kamarátok, ktoré sú zúfalé z lásky (teda skôr jej nedostatku) a preto mi je hlúpe pred nimi hovoriť, ako mi je úžasne, keď viem, že ma niekto tak veľmi ľúbi. Je to tak správne nehovoriť o svojich ozajsných pocitoch a pritom počúvať ako ich svet trápi? Ja neviem...odvždy som bola človekom, na ktorého sa ľudia môžu obrátiť a ja nepoviem nie. Veľa krát ma hlúpo využili len ako sluchátko od telefónu a potom znova žili svoj vlastný šťastný život.
Plne chápem ľudí, ktorí sú sklamaní z lásky a nechcú počuť, že niekomu sa proste darí. Napríklad ja, keď som bola sama, bolo mi až smutno, keď som prišla do podniku na hlúpu čokoládu sama a boli tam krásne páriky, ktoré sa túlili a šepkali si sladké somarinky. Teraz to zažívam a popravde neeuveriteľne si to užívam.
Je smutné, že bulvár (musím predsa niekoho obviniť vytvoril bublinu, kde sa spoločnosť zaujíma len o katastrofy a smutné osudy ľudí. Netvrdím, že netreba pomáhať, ale nemusí sa robiť z komára somár! Aj toto je afekt na to, že ľudia proste šťastie často odignorujú a mňa (tiež šťastnú) nikto nechce počúvať!
Ja len dúfam, že sa z mojich popletených myšlienok vysomárite a teraz dovi dopo diky čau, idem spievať!
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ena233
18. 8.augusta 2010 21:53
zaujalo ma to s tými kamarátkami.....ak sú skutočné kamarátky tak potom budú rady že si ty šťastná a budú ťa aj rady počúvať
2
akoby si mi hovorila z duše, súhlasím s tebou s veľa vecami !
3
nemyslím si že preto že si šťastná by si nemala písať. Ludia, ako napr, ja budú celkom radi ked sa dopočujú o tom že niekomu to zase raz vyšlo, že život nie je až taká svina ako sa mi vidí. Tak ak nikto iný ja budem rada čítať tvoje euforiou presýtené texty a možno sa niečo z tvojho šťastia prenesie aj na mna, potrebovala by som to
Napíš svoj komentár