Zelený do oči bijúci kabát si tuhšie privinúva k sebe, v tom istom momente ako sa z jej modrých očí, podobných farbou rozbúrenému oceánu po búrke, vynára jedna priezračne čistá slza. Pomaly si razí cestu dolu lícom po pehách farby jesene. Svoju cestu však nedokončí.
Ukazovák vysokého mladého muža, ktorí podišiel k žene zozadu, ju zotrel práve v jamke líca ktorú istotne kedysi vytvoril častý, od srdca idúci smiech. Ukončil jej život stvorený z bolesti a smútku, aby vytvoril miesto pre pokoj.
Žena zatvára oči pri dotyku dlane na jej líci. Pomaly vystiera tvár k nebu ktoré plače spolu s ňou. Otvára oči. Neznámy je už známy. Srdce jej na chvíľu, stotinu sekundy, prestáva biť. Nemo hľadí do tej známej no teraz už jej srdcu cudzej tváre s srdcom a činmi , ktoré nevie pochopiť.
Muž, ticho nehýbuc sa, stojí oproti žene. Vlasy mu strapatí vietor a ženie mu ich rovno do očí. Dlaň sa mu zastaví na líci dievčaťa, ktoré kedysi dávno spoznal, dievčaťa , ktoré je už teraz žena. Žena, ktorá mu tak veľa dala a s ktorou sa prišiel rozlúčiť. Vystrie k nej aj druhú ruku a privinie si ju do náručia.
Nebráni sa sile ruky , ktorá ju vháňa do náruče, veď ju dôverne pozná. Vždy v ňom našla pokoj, istotu a bezpečie. Presne ako aj v tomto momente. No je tu rozdiel. Toto je naposledy. Poslednýkrát cíti tu príjemnú mydlovú vôňu a jemnú kolínsku do ktorej sa hneď zamilovala. Je to poslednýkrát čo si môže líce oprieť o jeho hruď a so zatvorenými očami sa započúvať do šumu lístia v korunách stromov spolu s ticho tlčúcim srdcom pod jej uchom.
Ticho ju objíma vedomí si konečnosti rozhodnutia , ktoré vykonali. Bradu si oprie o vrch jej hlavy. Spomína na to ako sa spoznali, ako spolu trávili hodiny a hodiny, ako sa spolu smiali či plakali.
Dvaja ľudia poznačení trpkosťou života, vlastných rozhodnutí a konaní stoja v poslednom objatí, ktoré si darovali na rozlúčku. Ich životy sa rozchádzajú. Každý si pôjde vlastnou cestou svojho života. Kto vie , možnože sa im ich cesty znova raz pretnú a budú si takí blízki ako kedysi. Veď čas je najlepší lekár.
Skutočný príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
reserve
10. 3.marca 2008 12:10
Velmi pekne....smutne, no pekne.
4
fuuuuuuha dlhe ale dobre..... no musim uznat ze odvtedy co so precital maleho princa som sa v citani zlepsil
6
po takej dobe som si to precitala a samu seba svojou poviedkou rozplakala..sikovna som..ale viem iste od koho by som chcela taketo objatie..moje blondate bejbo...chyba mi :/
Napíš svoj komentár