Vyťahujem dáky rešerš, trápim sa s prihlasovaním, pričom omylom prezrádzam svoje priezvisko. Tvárim sa ako ťažký suverén, akože to tak malo byť a aktívne sa púšťame do hľadania.
A rovnako aktívne aj končíme. Hľadať novinové články je stále rovnako ťažké, ako si to pamätám z predchádzajúcich výprav sem. On-line to nejde, tak s Marley študujeme papierové žiadanky, vypisujeme čo vieme, odovzdávame a čakáme. Medzitým sa konverzácia opäť rozbehla mimo knihy a moje nadávanie na systém výpožičiek. A moje nadávanie na systém výpožičiek . Dostali sme sa dokonca k takým veciam, akým je krstné meno Marley, porozprávala mi pár vtipných zážitkov zo svojho putovania po svete, ja jej pár svojich turisticko-neurčitých.O hranolkách a podobných záležitostiach.
Pri takej vzájomne vyhovujúcej výmene informácii, nám dodali zo štyroch objednaných výtlačkov 1 (slovom jeden) lebo vraj sme zabudli vyplniť nejaké extrémne dôležité čísla, podľa ktorých to hľadajú (otázkou je, že načo tam treba vyplňovať autora, dielo, zväzok a všetko ostatné).
Podľa mňa preto, aby sa čitatelia pri čakaní na knihy veľmi nenudili. A tak sme sa vybrali oné...vypisovať. I vypísali sme, teta nás zase zvrzala, že to je zle a že reku “VIETE OBJEDNÁVAŤ KNIHY CEZ SYSTÉM?!” → vidíte to noblesné slovo? Že systém Tak si sadla k počítaču ako keby práve zožrala všetku múdrosť sveta tým, že pracuje v Národnej knižnici a preklikala sa na stránku, kde sme my už boli asi trikrát a nič sme nezistili. Trochu ju to zmiatlo, keď ani ona nezistila viac, ale rýchlo sa vynašla a klikla na prvé číslo čo sa jej tam zjavilo a s víťazoslávnym úsmevom na xichte povedala, že TOTO sme mali napísať. Reku, dobre teta, napíšeme. Tak sme napísali. Ja budem písať naturalisticky. Hovno platné.
Okrem klasikých výtlačkov sme si vybrali aj elektornické médium - CD s viacerými textami, zaujímal nás z toho jeden. Tento nám dodali rýchlo.
Problém nastal, keď sme si to CD chceli niekde pustiť, nakoľko výpožička nebola možná. Asi bolo dôležité a chránené. Za výpožičným pultom to vyriešili rýchlo – „choďte do študovne“. V študovni už váhali dlhšie, napokon poslali po dáku tetu, ktorá nás nakoniec odviedla až kamsi dozadu, kde bol počítač. A ako áno, ako nie, teta musela odísť. Samozrejme, predtým sa spýtala, či s tým strojom vieme narábať (asi myslela ten počítač) a zmizla. Muhahaha, ostali sme tam sami s CDčkom. Text sme našli, vyhovoval. Normálne by som ho dal vytlačiť, kópie zobral, pri pulte zaplatil a ide sa. Ale ako sa obzerám, tak sa obzerám, tlačiareň nikde. (Aj Marley sa obzerala...dvakrát).
“Keď si to vytlačím, tak si to potom zoberiem pri pulte?”
“No...viete...ono to asi tlačiť nepôjde, ono to nie je ešte všetko doinštalované.”
A prúser
Pozerám na Mareka, čo teraz? (k tomuto sa hodí pustiť si dramatickú hudbu, napr. theme z pink pantera alebo také niečo)
“A ako si môžem tieto veci vytlačiť alebo niečo také?”
“No to vám neviem povedať, musím sa ísť opýtať”
“...pošli si to...”
DRAMATICKY ODTRHNUTÉ V TOMTO OKAMIHU
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár