Chcela by som. Opit sa. Konecne vypnut a nestarat sa. Byt na koni. I ked tuto detinsku hru by mi uz mohol niekto zakazat. Sutazit medzi sebou. S niekym. S nikym. So sebou.
Som najebana. Uprimne. Uplne.
Mam rada Londyn. Mam rada tie hufy ludi. Ale vzdy existuje nejake ale, kvoli ktoremu sa trapim. I ked zbytocne, i ked nechcene. Nechcem ist naspat do KE, opat byt na niekoho naviazana. Milovat. A byt milovana. I ked to tak je. Som zamilovana. Ale momentalne mi to prinasa viac starosti, nez radosti.
Mam strach. Mam strach, ze si za ten cas tu odvyknem na sposob zivota, ktorym som zila.
Mam strach, ze sa veci zmenia, ze sluby pominu a nase skutky zatienia zle skusenosti.
Mam strach, ze vztah na dialku nam zacne vyhovovat a navratom domov sa nieco pokazi. Nejake nadsenie, nejake napatie. Mozno napatie a ocakavania prebiju nase skutocne pocity. Mozno ziadne skutocne pocity neexistuju. Nie tu a nie teraz. A mozno ani existovat nebudu.
Mam strach, ze o neho pridem. Ze urobim nieco zle. Ze budem ziarlit. A vytvarat zbytocne konflikty. A tak dlho som sa tomu uspesne branila.
Teraz mi je akurat do placu. Zo vsetkeho, zo vsadial. Z kazdeho. Z nas.
Chcem byt s nim. Neviem, s kym presne. Som tu sama. Niekto mi chyba. Nieco mi chyba. Objatie, uprimne porozpravanie sa s niekym. Uz len mesiac a tyzden. Uz len mesiac a tyzden. Uz len par kvapiek a pohar mojej emocnej trpezlivosti bude preteceny ako dvojdnovy tampon. Blbe prirovnanie.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
etelnair
27. 7.júla 2013 22:48
pekny blog, skoncil som pri nadpise
Napíš svoj komentár