Celé sa to začalo dvadsiateho ôsmeho mája počas oficiálneho prestupu Davida Villu z CF Valencia do FC Barcelona. Bolo radosťou sledovať všetky tie šťastné tváre, ktoré sa tešili z prestupu futbalovej senzácie do nového klubu. Fanúšikovia veria v to, že sa Davidovi bude i naďalej tak dobre dariť ako vo Valencii. Pocity ľudí sa však nestotožňujú s pocitmi krásneho mladého španielskeho muža čo stojí pred obrovským davom v úplne novučkom drese FC Barcelony s číslom sedem, nad ktorý je napísane jeho meno. Je nervózny. Nie však z toho ceremoniálu, ale z niečoho iného. Niečoho omnoho závažnejšieho a dôležitejšieho preňho samého. Čosi sa v ňom pohlo, uvedomil si to až po pekne dlhej chvíli, že na ňu zasnene pozerá s úsmevom od ucha k uchu. Dvíha svoju pravú ruku aby sa jej dotkol, hoci je od neho vzdialená na metre. V hlave sa mu začnú roniť otázky „Je to láska, to čo cítim, že ma hreje v tomto okamihu? Ošiaľ spôsobený mojim zrakom? Alebo niečo iné? Horšie? Lepšie? Všimne si ma vôbec? Ach David, už toľko nemysli!" vraví si v duchu, ale i tak si nedá povedať. Rozmýšľa len nad tým, či by si s ním vyšla von, keby ju osloví s takých návrhom. „Žeby rande? To by som bol naozaj veľmi rád, keby súhlasila." Vôbec nevníma, čo sa deje naokolo. Myslí len na ňu, na tú záhadnú dievčinu v úzkych sivých nohaviciach a v drese Barcelony, ktorý jej siaha takmer do polovice stehien. Zvláštne je, že až teraz si všimol meno na drese. David Villa. „Že by som predsa len mal šancu? Asi to skúsim, pôjdem za ňou a oslovím ju svojím španielskym šarmom, ktorým som obdarený.... len dúfam, že ma neodmietne. Asi som sa zamiloval." Takého ho svet ešte nevidel. Takého zamysleného. Stál na jednom mieste, v jednej polohe už pekných pár minút. Človek by si bol pomyslel, že naša futbalová hviezda skamenela. Zrazu sa však nečakane pohol a šiel priamo k nej. Prekvapil dokonca aj sám seba, keď vykročil oproti dievčaťu s rovnakým dresom aký mal na sebe aj on. Díval sa na ňu, na jej tmavé vlasy vo vrkoči, jej peknú stredne vysokú postavu, ktorá je len asi o 12 centimetrov nižšia ako tá jeho. Kráčal priamo k nej, k tmavovlasej kráske, ktorá ho tak nenormálne očarila. Dievčina sa na neho zadívala a usmiala sa i keď si nebola celkom istá či David mieri k nej. Pochytili ju rozpaky „Čo urobím, keď sem príde? Teda ak sem vôbec príde. Čo mu poviem? Nemám žiadnu vhodnú tému. Veľmi sa mi páči. Všimne si ma, alebo aspoň môj úsmev, ktorým na seba upozorňujem od začiatku ako mi ide naproti?“ Aj cez tie všetky otázky na ktoré nedostala odpoveď sa stále usmieva. Dúfa v to, že jej idol smeruje svojimi krokmi k nej aj keď absolútne netuší, čo by mu mohla povedať, ak by sa pri nej predsa len zastavil. „No tak Nataly, už toľko nad tým nerozmýšľaj,“ upokojuje sama seba. „Vlastne, keď sa nepristaví pri mne, nebudem sa musieť ďalej trápiť s tým, čo mu mám povedať...“ stále premýšľala nad tým, nad čím vôbec nechcela.
„Ahoj.“ Jej niť myšlienok, pretrhol niečí hlas. Bol to hlas mladého muža, ktorý sa pri nej zastavil.
„David Villa!“ dievča len zhíklo a uprene sa dívalo na mladíka v rovnakom drese.
„Áno, to som. Ako sa voláš ty?“ spýtal sa David neznámej slečny, čo ho tak veľmi očarila.
Chvíľu sa ešte zasnene dívala, no potom sa spamätala a povedala: „Som Natália, ale môžete mi hovoriť aj Nataly.“
Mládenec sa na ňu milo usmial. „Volaj ma David,“ povedal jej.
Nataly sa začervenala a usmiala sa. Zrazu to pre ňu nebolo vôbec ťažké rozprávať sa s futbalovou hviezdou: „David,“ začala hovoriť, „ako sa cítiš? Toto je pre teba určite veľmi dôležitý deň...“
„Veľmi dobre, ďakujem. Vlastne, teraz ešte lepšie, keď sa s tebou rozprávam,“ až po chvíli si uvedomil, čo jej povedal a teraz sa pre zmenu červenal on.
„Hehe, ďakujem. Si milý.“
„Tak vieš,...no, ja... snažím sa. Aspoň v tomto momente. Keď som s takou...ém, peknou babou.“ Vykoktal zo seba a snažil sa pôsobiť menej nervózny, ako v skutočnosti bol.
„Hm, vďaka...“ chcela povedať ešte niečo, aby jej odpoveď nebola taká prázdna, lenže jej došli slová. No i napriek tomu nezostalo ticho.
„Nešla by si niekedy von?“ nachvíľku sa odmlčal. Nataly sa pripravovala odpovedať, ale prerušil ju: „Do kina, alebo len tak niekam zájsť.“
„No to by bolo fajn, veľmi rada s tebou pôjdem von.“ Nemohla uveriť vlastným ušiam. David Villa. Ten David Villa, ktorý sa jej už dlho páči, ten slávny futbalista s ňou chce ísť von. Neuveriteľné. A ona sa bála, že si ju ani len nevšimne. Teraz už vie, že jej obavy boli zbytočné a že sa mu určite aspoň trochu páči. David bol taktiež veľmi rád, že súhlasila. Bol šťastím bez seba.
„To som naozaj rád, že súhlasíš. Hm, zavoláme si? Tuto je moja vizitka, stačí keď ma teraz prezvoníš Nataly. Už sa veľmi teším.“
„Ó iste, ukáž...“ naťukala jeho číslo do mobilu a čakala kým aspoň raz zazvoní, „...tak a je to. Už ho máš, heh. Teším sa, až mi zavoláš.“
„Ja ešte väčšmi. Tomu ver. Hehe.“ Obaja sa rozosmiali a ani nevedeli, že na čom sa smejú.
Vyrušil ich akýsi hlas: „David! Kde do čerta beháš? Hľadám ťa už celú večnosť. Máš byť predsa pri svojom novom trénerovi, nie?“ rozčuľoval sa akýsi muž.
„Veď už idem, amigo! Hlavne sa upokoj. Žerie ťa to ešte väčšmi než mňa. A to je už čo povedať, hermano! Hehehe.“
„No tak, no tak! Srandičky si nechaj na potom fešák! Poďme, lebo zmeškáš vlastný prestup! Rýchlo.“ David si z toho nič nerobil. Chcel sa však ešte rozlúčiť s Nataly.
„Ja,...už by som mal ísť. Tešilo ma. Á maj telefón pri sebe. Heh. Zatiaľ ahoj.“
„I mňa tešilo. Ahoj.“
David odišiel spolu s “amigom“ preč od Nataly. Bolo jej ľúto, že spolu nemohli zostať dlhšie, pretože už si začínali rozumieť. „Veď mi ešte budeme mať plno času na rozprávanie.“ Povedala si Nataly a od radosti poskočila (ako jej srdce).
Po dvoch hodinách, keď už Nataly sedela s kamarátkami Lucy a Monicou v autobuse, jej začal zvoniť mobil. Potešila sa a nahlas prečítala meno volajúceho:„David.“ Zaskočilo ju, ako rýchlo jej zavolal, ale hovor neprijala, pretože sa jej vybila batéria. „Oh nie, čo ak mi už nikdy nezavolá?!“ jej obavy sa stupňovali. Zostala sedieť bez najmenšieho náznaku pohybu. Dokonca ani len nežmurkla. Lucy si to všimla a tak ňou trochu mykla.
„Čo sa deje Nataly? Si akási zamyslená. Odkedy si zrušila ten hovor...“ Nataly ju však prerušila skôr ako stihla dopovedať vetu.
„Ja som ten hovor nezrušila. Vybila sa mi batéria a to ma trápi, pretože mi volal David Villa a ja...“
„David Villa?“ Zhíkli naraz Monica a Lucy. „To nemyslíš vážne!“ Lucy na ňu nechápavo pozerala, pretože neverila tomu, čo počula vyjsť z jej úst.
Nastalo ticho akoby sa zastavil čas. Monica sa vybrala na toaletu (v autobuse samozrejme). Lucy to využila a vybehla otázkami po Nataly. „Kecáš, to nemôže byť pravda. Ako si prišla k jeho číslu?“ Nachvíľu sa odmlčala a pozrela na smutnú Nataly. Keď jej dlhší čas nedala žiadnu odpoveď, spýtala sa to isté, ale v inom znení: „Odkiaľ má David Villa tvoje číslo?“ Nataly si len zakryla tvár rukami. Po chvíli si dala ruky preč zo svojej tváre a pozrela Lucy do očí. Už sa netvárila smutne. S úsmevom na perách jej kľudne odpovedala na jej dvakrát položenú otázku.
„Prišiel za mnou a oslovil ma. Usmieval sa a začal sa so mnou normálne rozprávať. Dal mi číslo a kázal mi aby som ho hneď prezvonila. Potom však pribehol nejaký španielsky chlapík, ktorý ho volal preč...“ Lucy vytreštila oči, na čom sa Nataly zasmiala. Už bola v pohode. „Keď prídem domov, prvé čo urobím bude, že si dám telefón na nabíjačku. Snáď mi ešte niekedy zavolá.“ Lucy ju počúvala s otvorenými ústali. Nataly ju preto napomenula: „Lucy, keď sa niečomu divíš, tak si aspoň zatvor ústa... potom nebudeš pôsobiť ako utečenec z nejakého ústavu. Checheche!“
„Ja,.... hm, čo?... Prepáč, ale znie to tak neuveriteľne. No a stihol ťa aj niekam pozvať?“ Nataly pokrútila hlavou, ale ešte stále sa usmievala na Lucy.
„Nie. Ale bavili sme sa o tom. Chcel by si so mnou niekam vyjsť. Povedala som, že s ním pôjdem rada.“
„Páni, ty si iná hviezda!“
„Ale prestaň. Možno mi už ani nezavolá. Určite si myslí, že som jeho hovor neprijala schválne.“
„No tak, Nataly. On ti zavolá. Ozve sa ti, neboj.“
Za ten čas, čo sa Nataly a Lucy rozprávali sa Monica stihla vrátiť. Všimla si, že sú nejako potichu, tak sa pokúsila prerušiť to ticho a spýtala sa veľmi vhodnú otázku: „Neviete za aký čas budeme už konečne doma? Som hrozne unavená, tento deň bol pre mňa dosť náročný.“ Dievčatá jej však vôbec neodpovedali. Len pokrútili hlavami. Zvyšok cesty domov boli ticho.
Cestovali bez slova až kým si Lucy nevšimla: „Hej baby, už len jedna zastávka a sme doma. Ja sa tak teším na moju posteľ. Ach. Hehe!“
Monica na to hneď zareagovala: „To mi hovor! Mamka dnes robila špagety. Mňam, ja sa tak teším ako malé decko. Hehe!“ Nataly nič nepovedala, len trochu hlasnejšie vzdychla. „Aha, už sme tu. Naša konečná.“ Lucy vyskočila spolu s Monicou von z autobusu. Za nimi vyšla von Nataly. Inokedy sa ešte rozprávajú na ulici, ale teraz mala každá svoju robotu. Rozlúčili sa a každá sa vybrala iným smerom...
Nataly odomkla vchodové dvere domu, v ktorom bývala. Otvorila ich, vošla dnu a zatvorila ich za sebou. Ponáhľala sa do svojej podkrovnej izby a zamkla sa v nej. Mobil si dala na nabíjačku a zapla ho. Keď zbadala číslo označujúce počet zmeškaných hovorov, spadla jej sánka. Mala aj jednu správu. Od Davida.
„Ahoj Nataly. Asi máš vypnutý mobil, pretože som ti viackrát volal a nechceš aby som ťa otravoval, ale prosím ťa, keď si ho zapneš, prezvoň ma. Aspoň to skús. Prosím...“
Neverila vlastným očiam. Okamžite ho prezvonila, ale späť jej nezavolal. Položila si teda mobil na nočný stolík a ľahla si na posteľ. Po chvíli zaspala. Jej spánok však netrval dlho pretože jej začal zvoniť mobil. Keď sa ho chystala zdvihnúť prestal vyzváňať. Bol to David, samozrejme. A ona to zase nezodvihla. O pár minút jej znovu začal zvoniť mobil. Tentokrát hovor stihla prijať. „Prosím?“ povedala mierne roztraseným hlasom.
„Ahoj, Nataly. To som ja, David. David Villa.“ Ozval sa príjemný hlas z ktorého bolo ľahko počuť nadšenie.
„Ahoj.“ Odzdravila ho Nataly. Na viac ako na toto jedno slovo sa nezmohla. Na to bola až príliš roztrasená.
David si však jej rozrušenie vôbec nevšimol a hneď jej navrhol: „Tak som si vravel. Či by si so mnou dnes večer nešla trebárs do kina. Film si môžeš vybrať aký chceš. Ó, pozývam ťa. Hehe. Tak čo ty na to? Išla by si?“
„Hm, no, to by bolo fajn. Rada s tebou pôjdem. Ale film vyberieš ty. Ja nie som veľmi dobrá vo vyberaní správnych vecí, nie to ešte filmov, hehe.“ Hlas sa jej už takmer absolútne netriasol.
„Tak dobre, bude ako ty povieš.“ Nachvíľku stíchol. Potom však veľmmi rýchlo zareagoval, pretože sa bál, že Nataly ukončí hovor. „Tak, hm,... mohla by si prísť o pol ôsmej pred kino MULTIFUN?
„Isteže, stretneme sa tam.“
„Paráda. Už sa neviem dočkať. Tak zase večer. Ahoj.“
„Jasné. Ahoj.“
Obaja naraz ukončili hovor a šli sa pripravovať na rande...
„Lucy, mám problém.“
„Čo sa deje?“
„Príď ku mne. Je to dôležité.“
„–túúút...“ Nataly zložila skôr ako jej Lucy stihla odpovedať. Otvorila šatník a beznádejne sa doň dívala bez toho aby z neho vytiahla čo i len kus oblečenia. Čakala na Lucy. Potrebovala ju. Bez nej sa v tejto chvíli cítila akoby stratila zmysel pre orientáciu vo vlastnom svete. A to veru nebolo bohviečo.
„Som tu!“ zakričala Lucy hneď ako vošla dnu. Rozbehla sa po schodoch hore za Nataly. Keď vstúpila do jej izby, bola dosť šokovaná. Nataly stála na jednom mieste a dívala sa na, alebo skôr do, veľkej skrine plnej oblečenia všetkých možných farieb. „Čo sa stalo? Vyzeráš divne.“ Spýtala sa, no odpoveď nedostala. „Tak dozviem sa to už konečne?“
„Mám problém.“
„To viem. Už si mi to stihla prezradiť počas nášho krátkeho telefonátu. O čo ide?“
„Mám...“ nachvíľu sa odmlčala.
„Problém! Áno viem. Aký?“
„Rande!“ povedala a zase na istý čas stíchla. „Mám rande. Zavolal mi David Villa. O pol ôsmej mám byť pred kinom a ja neviem čo na seba. Neviem čo si mám obliecť.“
„Bomba! Tomuto vravíš problém? Veď to je skvelé. Neboj sa, choď si dať sprchu a ja ti zatiaľ vyberiem niekoľko modelov.“
„Okay. Idem. Ďakujem ti.“
„V pohode. Len už choď, lebo inak to nestihneš.“
Nataly dlho nerozmýšľala a hneď sa vybrala do kúpeľne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár