Sebaľútosť v ktorej sa stále utápam. Ľutujem sa, neustále. Som taká hlúpa. Ľutujem sa pre svoje chyby. Chyby, ktoré robím opakovane a neviem sa ich odnaučiť. A potom vždy len môžem sledovať dôsledky.
Mojich hrdých činov. Lebo ja.
Lebo keď mi niekto ublíži, mám v sebe zafixované že nikdy neukazujem dotyčnému že som zranená. Proste idem ďalej, prežívam zo dňa na deň.
Keď niekto žene strelí facku, možno by sa rozplakala. Možno by to spravila väčšina žien. Aby sa ten hlupák aspoň cítil previnilo.
Nie. Ja nie. Strelíš mi facku? Fajn. Otočím sa na päte a so zdvihnutou hlavou a mierne červeným lícom odídem.
Zvonka je vidieť že to bolí. Ale všetci sa tvária že to nevidia.
Plačem až doma. Keď ma nikto nevidí, až vtedy ukazujem labilnú stránku mojej osobnosti. Plačem stále. Každý deň. A pritom si o mne všetci myslia že som taká silná.. obdivujú ma. Povedali mi to do oči: "Chcem byť taká silná!"
A ja pritom nie som. Len neplačem pred tými kvôli ktorým plačem. Nesmiem. Len by sa cítili potom dôležitejší.
Niekedy si proste treba povedať že teraz nie a zadržať to.
Dnes som zase plakala. Veď bol obyčajný deň a ja som to potrebovala zo seba dostať.
Brat na počítači pozeral Simpsonovcov.
Razantne som mu oznámila: "Daj si sluchátka."
Zapojil si ich do počítača a pozeral ďalej.
A ja som si išla prečítať poviedku od Chidori pri ktorej moje oči zostanú suché len málokedy. Vtedy, keď sú doma rodičia.
Rozplakala som sa už pri prvej strane. Bolesť mi zvierala srdce, hrdlo, slzy mi tiekli ako divé. A všetok ten ston som v sebe dusila. Nemohla som ani smrknúť nosom. Len som tíško plakala.
Ja viem, že on vedel, že plačem.
Viem, že keď prišli domov rodičia, tak aj keď som si utrela tvár, vedeli to.
Vidia to. Vidia ten každý preplakaný deň.
Veď to pravé oko nemám zapálené bezdôvodne.
Ako keď žena dostane facku a hrdo odíde s červeným lícom. Všetci to vidia. No tvária sa že sú slepí.
Tak ako keď oni vidia že som zase plakala. Vidia, že sa s nimi o tom nebudem rozprávať. Tak aspoň aby ma nehnevali, sa tvária že to nevidia.
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
dejvido
7. 8.augusta 2010 21:54
nádherné
3
nemám slov... vždy keď píšeš...prežívam to s tebou...píšeš tak..velmi emotívne..tak skvele..
5
aspoň niečo v sebe máš. ja neplačem nikdy. neviem ani nájsť spôsob akým by som mohla plakať. skôr je to dojatie ktoré ma tak natiahne ale neplačem. *dead inside*
7
Aj tak máš môj obdiv, mne keď je doplaču nedokážem to zastaviť, chcela by som sa ovládať ako ty.
8
Ja mám opačný problém, plakať neviem ani ak chcem.
A taký plač je na niečo dobrý, aspon sa človeku trochu ulaví, ale ja namiesto plaču cítim úzkosť a smútok niekoľko týždňov.
A taký plač je na niečo dobrý, aspon sa človeku trochu ulaví, ale ja namiesto plaču cítim úzkosť a smútok niekoľko týždňov.
9
raz stretnes cloveka ktory ti utrie slzy.. a snad to budu slzy od smiechu..
Napíš svoj komentár