Keď mlčať nie je zlato...

Poznáte ten pocit bezmocnosti, keď ste si istý,že to čo malo prísť nikdy nepríde?
A ten pocit úbohosti,keď sa v hĺbke duše kŕmite myšlienkami...,ale čo ak?..,ale možno...?
Tak verte tomu,že nie ste jediní ani iní a dokonca ani nie ste úbohí. Ste len stratení,uväznení vo svojom tele,svojich myšlienkach a utápate sa v snoch. A tak ako mlčať niekedy nie je zlato, tak ani snívať niekedy nie je žiadna výhra. Sny...sú len poriadne sýta kaša, ktorá Vás síce uspokojí, ale len na chvíľku. A každý raz, kedy pocit sýtosti pominie..sa meníme na niečo čo nám je podobne len vizuálne.
Áno...z väčšej časti týmito vetami opisujem vlastne seba. Žijem v sebaklame a kŕmim sa obrovskými porciami "čo ak kaše" ta ma sýti...a ja si žijem šťastne,prešťastne, spokojne..až dovtedy kým pocítim nedostatok...lásky,sebaúcty,spokojnosti,vyrovnanosti...vtedy rýchlo zatváram oči a vkladám si do úst veľké imaginárne lyžice plné "čo ak kaše" a ja sa usmievam na svet s plnou hubou a zababranou bradou. No občas z niektorého smeru priletí facka ako delo. Vytreštím oči a bolí to...deň,dva,týždeň..rok. Ako správna emancipovaná žena sa zvyknem potom otriasť a ísť ďalej, no v horšom prípade napr. v tom pre mňa tisíc poslednom chodím pár dní ako bez duše a potom sa rozplačem.
Ale,aby som upresnila prečo niekedy mlčať nie je zlato poviem to takto. Niekde v kútiku seba si pod skleneným poklopom pestujem svoju sebaúctu a na oplátku sa z času na čas zvykne ozvať..a tak otvorím ten sklenený poklopec a počúvam: Šibe ti dievča?! Spadla si z jablone?! Alebo na hlavu?! nevieš načo ma máš?! takto sa ľudia ako Ty nechovajú ! Ak to takto pôjde ďalej dobrovoľne ti tu zhnijem na môj veru!...A ja sa vtedy hanbím...pred ňou..aj sama pred sebou..Zahanbene zase spúšťam sklenený poklopec a len chvíľu rozmýšľam nad tým čo mi povedala. Potom si chytím uši a začnem kričať: Ale mne je takto dobre! Mne sa to takto páči! (to,že sa mi to vôbec,ale vôbec nepáči zatiaľ ani netuším,to príde časom)..no a čo,že je to len zvyšok niečoho čo si niekto užíva so všetkým čo k tomu patrí! Ja som skromná! Mne stačí málo! (samozrejme,že nestačí to už do hry vstúpil sebaklam). Hlavne,že ma nebolí srdce ani duša! A mám chvíľkový pocit spokojnosti z toho ničoho! A môžem sa aj sama pred sebou pochváliť aká som ja čajka...
A sebaúcta schne...hinje...hnije..klopí hlavu k zemi..podpľúva ma a ja sa tvárim ako veľmi mi je to jedno...aspoň zatiaľ...
Chápete?? Pre toto niekedy mlčať nie je zlato..a pre toto sme my ľudia ľudmi.

PS: "čo ak kaša" je na stole, takže.....DOBRÚ CHUŤ!

 Úvaha

3 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu