Znovu trochu smutná, i keď od májového víkendu ubehli už štyri roky...Často sa stáva, že uveríme nesprávnemu človeku. Uveríme rečiam, pohľadom, láske. To sa stalo aj mne.
Lyžovačka. Snehové scenérie. Cencúle, zamrznuté líčka a zohrievanie sa v náručí- to vo mne vyvoláva úplnú romantiku. A keď si po druhom dni na chate ku mne v jedálni prisadol, vedela som, o čo mu ide. Bola som vtedy trochu sklamaná z môjho priateľa, s ktorým sme sa nerozišli presne podľa mojich predstáv, ale mám rada odvážnych chlapcov.
Bol mi sympatický, ale prvá by som ho nikdy neoslovila. Dokonca celkom môj typ- nižší, pekné oči a krásny úsmev. Galantný. Týždeň na lyžiach v jeho spoločnosti bol raj. Potom to skončilo, nesmelo sme sa lúčili, nemohli sme viac, môj otec- strážca bol nablízku.
A je po tom. On z jedného mesta, ja z iného. On študent, ja študent. To malo znamenať, že nemal peniaze na to, aby ma niekam pozval. Hlupák! Ako by som sa zaujímala len o peniaze. Mňa pritom zaujímal on!
Naše posledné stretnutie sa odohralo v ten májový piatok, keď som mala voľný byt. Prišiel ako vždy s kamarátmi, ale aj ja som mala doma kamarátky. Bolo to také krátke a lúčili sme sa. Netušila som, že poslednýkrát, možno ani on.
Neľutujem, že som ho spoznala. On po čase oľutoval, čo spravil. Ja však ľutujem, že som mu dala to, čo už nikomu dať nemôžem.

 Denník
Komentuj
 fotka
seagull1  14. 10. 2008 10:44
To mi je luto. Človek ked je zaľúbený, tak si vela veci neuvedomuje a robí to co by normálne neurobil. Ja som tiez urobil podobnú vec, sice v normálnom dlhšom vzťahu, no aj tak to lutujem
Napíš svoj komentár