Stratila som kľúče. Neviem či sa to dá nazvať stratou, len zrazu zmizli z obvyklého miesta. Len malý zväzok troch farebných kľúčikov s minimálne piatimi hlúpymi kľúčenkami. Tie by mali nejako vyzdvihnúť ich hodnotu. Mala čierna topánka z Amsterdamu, kovová rastlinka, nejaký typék, zrejme skrížený s yettim a drevené srdiečko s nápisom milujem ťa, ktoré sa v pravidelných intervaloch odoberá svojou cestou v mojej kabelke. No teraz to bolo iné,nestratila sa len časť, ale všetko. Začala som si predstavovať rôzne tipy ľudí v tejto situácii:

Hysterickú kamarátku, ktorá netrpezlivo vyhadzuje všetky veci z tašky, skrine.. až sa nakoniec rozplače a poľutuje, že je k ničomu.

Experta na hranice, ktorý nad tým mávne ruku. Ale keď sa prestaneš pozerať, potichu si nadáva a búcha do stola.

Až príliš hlasnú matku, ktorá začne preklínať celý svet a zapojí do hľadania danej vecí celý dom.

Mŕtveho psa a jeho 5 výkopov, kde hľadal tú správnu zakopanú kosť.

A potom na svoju srdcovku, ktorá stratila hlavu a našla ju o dva roky na ulici, kde o ňu prišla.

Aaa potom to prišlo. Prišla pesnička: sadni si mi na kolena. Hlavou mi tak preblyslo, ahá, to je znamenie. Sadla som si na kolená, uhasila smäd a našla ich. Za pohárom...

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár