Pod hviezdami...

V jeden dosť ťažký deň už od rána nemala náladu na nič. Musela behať kde sa len dalo. Nemala chvíľku času na seba. Jediné na čo sa v ten deň tešila bol večer. Mala sa stretnúť s ním. S jej jedinou láskou. Nebolo to úplne isté, ale dúfala, že sa stretnú a že budú spolu. Len myšlienka na večer ju poháňala vpred a dodávala jej energiu prejsť týmto dňom. Podvečer už bola celá nedočkavá a šťastná, že ho konečne uvidí. Keď šla za ním, napísala mu, kde a kedy sa stretnú, no napísala aj to, že ak nechce prísť, nemusí. Myslela si, že keď už jej raz povedal, že (možno) príde, tak príde naozaj. Keď čakala na dohodnutom mieste, spoza rohu vyšla jej kamarátka aj s priateľom a to už vedela, že niečo nie je dobre. Vedľa nich šiel aj on. "Ahoooj, čo ty tu robíš?" spýtala sa jej s údivom kamoška. "Čakám." odpovedala a pozrela na neho. "Na koho?" začudovala sa. "Na toho čo ide vedľa teba." zasmiala sa, aby nebolo vidieť ako ju bolí, že sa ani neobťažoval niekomu povedať, že tu bude. "Na toho tu!" dodala a ukázala so smiechom na svojho vyvoleného, keď videla, že kamoška je trochu mimo. "A kam vlastne idete vy?" spýtala sa. "Len do obchodu kúpiť vodu." zaznela odpoveď. Ako tam tak stála pristúpil k nej a povedal "Ale ja nejdem teraz s tebou." Táto veta sa jej zapichla hlboko do srdca, no s predstieranou ľahostajnosťou odpovedala "No veď dobre. Ja som ti písala, že keď nechceš, nemusíš vôbec prísť, je to na tebe. Ak zmeníš názor, vieš, kde budem" Mierne sa na neho usmiala. Vedela, že to je koniec. Že on vôbec nepríde. Bolelo to, ale nechcela mu dať najavo, že ju to trápi a tak si radšej poriadne potiahla z cigarety. On vošiel do obchodu za kamošmi a ju tam nechal samú. Sadla si, neschopná nádychu. Bolelo ju to, veľmi to bolelo. V očiach sa jej vytvárali slzy. Zatriasla hlavou aby to zastavila. Tak a stačilo!pomyslela si. Veď som mu sama povedala, že ak sa mu nebude chcieť, nemusí prísť. Je to jeho rozhodnutie. Nebudem ho nútiť, ak nechce byť so mnou. Nebudem kvôli tomu plakať. Chcela som si dnešný večer oddýchnuť a užiť. Nebudem si ho predsa kvôli tomu kaziť. Veď tam môžem ísť aj sama. Vlastne, aj som s tým trochu počítala. Len som stále dúfala, že sa mýlim. Odhodila špak a aj ona vstúpila do obchodu. Bola rozhodnutá kúpiť si Chinzano a vypiť ho. Či už sama alebo s ním. Vybrala si jedno a šla k pokladni. Tam stáli jej kamaráti. Postavila sa tak, aby si ju nevšimli. Zaplatili a odišli. Klasika. zneli jej myšlienky v hlave. O ňu sa nikdy veľmi nezaujímali a od istého incidentu to bolo stále horšie a horšie. Čo už. Aspoň, že som zvyknutá na samotu. Prišla na rad. Kúpila si ďalšie cigarety. Vedela, že ich bude potrebovať. Zaplatila chinzano a odišla. Šla svojou cestou. V polke sa však zastavila. Chvíľu ostala stáť, potom sa otočila a šla za svojou partiou. Nechcela byť sama. Aspoň nie hneď teraz. Jej tvrdohlavosť prehrala s jej srdcom. Chcela byť s ním. Keď nepôjde on za ňou, pôjde ona za ním. Tak to bolo stále. Za ním a kvôli nemu by šla aj na kraj sveta, aj keď z toho občas mala nemalé problémy. Rozhodla sa, že bude chvíľu s nimi a keď sa zotmie, pôjde preč. Modlila sa, aby potom šiel s ňou. Prišla tam, každému jednému kamarátovi ponúkla chinzano. Chvíľu tam len tak všetci sedeli, rozprávali sa, neskôr flipovali. Slnko po istej dobe, pre ňu neprekonateľne dlhej, zapadlo. Už predtým sa jej kamaráti rozprávali, že aj oni idú tým smerom ako ona. Mali totiž padať hviezdy. Ach, to mohlo byť krásne. pomyslela si smutne. Zodvihla sa a začala sa lúčiť. "Aj my už ideme." Povedal jeden kamoš. "No ja musím ísť ešte na záchod, tak sa majte." otočila sa a šla preč. Smerovala na to miesto, kde už dávno chcela byť. Ani sa neobzrela. Bola zmierená s tým, že nepríde, že nepôjde za ňou. Vyšla na lúčku pri vodárni. Našla miesto, ktoré si pamätala a ľahla si na zem. Ako tak pozerala na oblohu posiatu hviezdami, z očí sa jej vygúľali slzy. Spomenula si na to, ako ju tu zaviedol. Ako tu spolu ležali. Aká šťastná bola z jeho slov, z jeho dotykov, z jeho očí v ktorých videla niečo podobné láske. Ako si myslela, že ju konečne ľúbi. Asi to bol omyl. Tak a teraz úsmev a relaxuj! prikázala si. Uvidela padať hviezdu. Usmiala sa. Bolo to nádherné. Celá obloha bola nádherná. Všetko to bolo úžasné. Chvíľu jej dobrá nálada ostala, no potom spadla ďalšia hviezda a ona si želala aby prišiel. Dobre vedel, kde je. Vedel, že chcela aby prišiel. Nebol ani ďaleko. Boli len na vodárni, ktorá bola trošku vyššie. Ďalšia a ďalšia hviezda. Začula, ako sa niekto približuje. Potom ticho. Jej zmysly boli napnuté. Žeby to bol on? Žeby naozaj prišiel? Opäť začula kroky. Počula ako niekto preskakuje bráničku. Zadívala sa na oblohu a priala si aby to bol naozaj on. Zasa kroky. Uvidela svetlo, akoby z baterky. Počula niekoho pískať. To nie je on. Ako som mohla uveriť tomu, žeby prišiel? Ako som mohla uveriť tomu, že sa moje želanie splnilo? bolestne sa pousmiala a sadla si. Ďakujem ti láska za hviezdy! No pokiaľ nebude tvoja láska patriť mne, nebudú ani hviezdy žiariť pre mňa a nočná obloha už existovať nebude. Pokiaľ sa nebudem môcť na teba s láskou pozerať, nebudem sa pozerať ani na hviezdy, lebo ich pravú krásu som spoznala len vďaka tebe a s tebou. No aj tak ti ďakujem za tie spomienky. pomyslela si. Pozbierala si veci a so sklonenou hlavou odišla. Šla domov. Slzy jej stekali po tvári. Nechcela už nič. Keď zdvihla pohľad, zbadala padať hviezdu a hlavou jej preletelo jej posledné želanie. Opäť pohľad sklopila a šla ďalej. Bezmyšlienkovite, ako duch prišla až domov, ľahla si do postele, zavrela oči a zaspala. Snívala o tom, že je s ním, že sa na seba dívajú. On má v očiach hviezdy a lásku na ktorú tak dlho čakala...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu