Ako prozaici prichádzajú o talent. Ktorý tam ani nie je.

Bože, ako dávno to bolo, keď som niečo poriadne napísala. A potom si moja Múza zbalila kufre, totálne vytočená tým, že som nikdy nič nedokončila a opustila ma ako podvedený frajer.

Častokrát som si opätovne sadla za Word a písala, čo mi prvé prišlo na rozum, aby som hneď na to podržala backspace a vrátila sa na prázdnu stranu a so slovami "možno neskôr" zaklapla laptop.

Lenže koľkokrát si človek môže hovoriť "neskôr", kým sa bude musieť tým "neskôr" začať zaoberať? Chcela som písanie brať ako formu terapie, vyškrabať dušu na papier a nechať ho, nech všetok ten bordel pre zmenu rieši on. To aby ma môj rozum úplne neopustil a s nimi aj všetkými mojimi výlevmi priotrávené kamarátky.

Nemali by vety z pravého talentu vypadávať úplne plynule? Spisovateľ, alebo aspoň spisovateľ ašpirant, si sadne za počítač, deti zverí susedke a na hodiny sa stratí v príbehu. Ani nevie ako a má napísaných päťdesiat strán, boľavé kríže a spokojný pocit na duši.

Ja sedím bezmocne pri klávesnici a tri hodiny zo seba tlačím dve strany, stokrát sa vracajúc k tej istej vete, kým neprestane vyzerať ako vytlačená z treťotriednej poviedky. Snažím sa opísať čo vidím a nakoniec aj tak zniem ako blbka, pateticky opakujúc už nezmyselne veľakrát napísané frázy.

Delete, delete, delete. Čo som vlastne chcela povedať?
Aha.
A tak ďalej.

Najväčšia sranda je, že aj keby som po rokoch niečo zo seba vytisla, to niečo, o čo sa práve pokúšam, maximálne by som si to vytlačila doma na tlačiarni, zospinkovala a uložila do poličky.
No lebo ak by tých cca desať ľudí z toho, o čo sa práve pokúšam zistilo, že o nich píšem, vrámci už vyššie spomínanej terapie, mala by som seriózne problémy, veľa vysvetľovania a nesúhlasné premeriavanie.

Nie, ďakujem.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu