Ale nie je to tak. Vidíme to všetci. To len naša prchká povaha 15-ročných detí nás viedla k takémuto postoju. Svet sa mení. Ľudia sa menia. Ja sa mením.
Neustále prebiehajúci kolobeh.
Som pozorovateľ. Kedykoľvek nastane situácia, že sa niekde ocitnem sama, pozorujem. Ľudí prechádzajúcich okolo auta, ľudí kráčajúcich cez námestie. Pozorujem ako sa správajú, ako gestikulujú, ako sa hádajú s niekým cez telefón alebo ako sa objímajú s niekym na kom im záleží. Každého. Dokonca aj svojich priateľov.
A často mi to o nich veľa napovie...
Kam týmto celým, takmer nepochopiteľným úvodom smerujem? Z minulosti do budúcnosti. Smerujem k tomu, že aj keď si to možno väčšina z nás nechce pripustiť, sme iní. Už nie sme deti, ktoré nič nevedia o svete, o živote. Každý z nás si niečím prešiel a v každom to zanechalo hoci aj nepatrnú stopu. Ale je tam a vďaka nej sme zmenili svoje postoje, názory, správanie. Prinútilo nás to zamyslieť sa nad sebou samými, nad tým čo očakávame od vlastných životov, od ľudí, s ktorými sa stýkame a od tých, s ktorými plánujeme svoje životy. A už to je zmena.
Pointa tohto celého... sa vytratila.
Pointou zo začiatku malo byť niečo o tom, že sa meníme a ľudia, ktorí nás poznali už nás vlastne nepoznajú. Ani my ich.
A občas mám proste pocit, že by sme to mali napraviť...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
profesor
26. 1.januára 2012 09:40
len to chce zacinat stale odznova
Napíš svoj komentár