,,Takze slubil, ze nic nepovie?“
Zamrmlala som, pritlacila sa blizsie k nemu , nohu prelozila cez jeho.
,,Li, sustred sa, je to dolezite.“
Otvorila som oci, zdvihla hlavu, kucery mi vbehli do tvare. Martin ich chytil, chvilu obkrucal okolo prsta, potom ich prehodil dozadu k ostatnym.
,,Ano, slubil, ze vsetko si necha pre seba.“
Nevyzeral, ze ho moja odpoved uspokojila. Bludil ocami po miestnosti, Premyslal, bolo mu treba dat cas, uz som ho poznala. Lahla som si naspat. Jeho hrud bola prilis svalnata na pohodlne lezanie, vacsinou tlacila ako kamen, ale mne to bolo jedno. Hlavne, ze sme tam boli. Lezal bez hnutia.
,,Myslim, ze aj ked to nepovie, dlho sa to v tajnosti neudrzi. Okrem toho mam plne zuby celeho toho skryvania a prisposobovania, nestaci, ze o tom je cely tento nas prekliaty zivot? Este aj lasku, pre ktoru sa podla vsetkych rucaju pravidla a robia ustupky, musime tajit. Ja to nechcem.“
Znova som zdvihla hlavu, v ociach des. On sa so mnou rozchadza???
Zasmial sa.
,,Li, kedy konecne zacnes vyuzivat svoje schopnosti naplno? Ked niecomu nerozumies, prehladaj mi mysel, ja si ju pred Tebou nezatvaram, ja chcem, aby si bola jej sucastou. Ako vtedy v triede, ked si nevedela o com bola otazka, prehladala si vsetky mysle okolo. Tak by si mala reagovat zakazdym.“
Preco som bola prekvapena? Pravdepodobne sa mi v nej hrabal celu tu dobu, co vedel, kto som, takze samozrejme videl aj co s nou robim.
,,Ked ja na to nie som zvyknuta.“
Pohladil ma.
,,Tak si zvykaj. Zivot byva boj o prezitie, surovejsi, ako si kedy mohla vidiet. Ver mi.“
Povedal to takym tonom, ze som si nechcela predstavit, co pod tym myslel a uz vobec som to nechcela vidiet.
,,Takze co navrhujes?“
,,Mali by sme to vypustit von.“
Sadla som si.
,,To nemyslis vazne. Iste, ani mne sa nepaci, ze sa skryvame, ale co ked to nevyjde? Co ked bude za par tyzdnov cele toto len spomienkou?“
Podoprel sa laktami, oci mu opat presli do tmavomodrej. Vzdy, ked menil naladu, mu stmavli.
,,Co tym chces povedat?“
Rozhodila som zufalo rukami.
,,Ja..ty...pozri sa na seba a na mna...ved sme uplne odlisni...Ty si...tak....pekny...a ja taka obycajna...teda ked si odmyslim cim sa lisim, ale to nebude podstatne...proste podstatne bude, ze...no....ved Ta ani poriadne nepritahujem, doteraz sme sa len bozkavali a nic viac...ako je to krasne a vobec...“
Nemohla som najst dalsie slova. Nic na svete by nevyjadrilo to, co som chcela povedat. A ani v mojej mysli by nenasiel odpoved, sama bola zmietana vo vichrici pocitov a utrzkov.
,,Li, Ty si vazne myslis, ze sme spolu nic nemali len preto, ze ma nepritahujes?“
Prikyvla som.
,,To nie je pravda. Len ja som este nikdy...a neviem ci to bude fungovat...neviem co vsetko sa moze stat, ja som sa tomu vzdy vyhybal...nezabudni, som len experiment.“
Vytrestila som oci.
,,Ty nie si ziadny experiment! Ty si niekto, Ty si moj zivot rozumies?! Nezalezi na tom, koho mas v rodine ani na Tvojom povode, zalezi len na tom ako zijes Ty sam! A nezabudni, ze kym to aspon raz nevyskusas, nikdy to nezistis.“
,,Nechcel by som Ta sklamat.“
Myslela som, ze zle pocujem.
,,Jedine, cim by si ma mohol sklamat je, keby sa to nikdy nestalo.“
Jeho prostesty po chvili zanikli.
Zobudila som sa do krasneho rana. Vonku prsalo, ale mne bolo prijemne.
,,Ty potvora, vzdy dostanes co chces, vsak?“
Nadvihla som sa na posteli a dala mu pusu na nos. Cela izba bola rozhadzana, nasiaknuta jeho uzasnou vonou.
,,Aspon vieme, ze to funguje.“
Uskrnula som sa. Usmial sa, jeho oci boli azurovo modre. Pritiahol si ma k sebe tak tesno, az som nemohla dychat.
Na chodbe sa ozvali kroky. Na lici som zacitila pusu a bol prec. Aj jeho oblecenie, topanky, vsetko bolo prec spolu s nim. Len ta vona...
,,Moje nervy, Lia, co si tu vyvadzala?“
Mama.
,,Po ranajkach si zoberies vysavac, kos na smeti a okamzite to tu vsetko spraces. Jasne? Chovaj sa ako clovek. A teraz pod dole. Musime s Tebou hovorit.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár