Mojej hviezdičke, ktorá mi svieti na cestu, po ktorej mám kráčať...

Pred pár rokmi, keď som bola som maliné šťastné dievčatko, s očkami z ktorých žiarilo šťastie z každej maličkosti, keď som bola veselá len z toho ako mi vo vetríku viali moje kučierky, keď som šla s maminkou po meste, nemyslela som ešte na ozajstný život a jeho nástrahy. Zaujímalo ma len to, či bude dnes svietiť slniečko, či budem mať nachystaný chutný čajík a rožtek s džemom na raňajky. Postupne ako som rástla, začala som zisťovať, že život má väčšie rozmery. Ale ešte stále to nebolo ono. Boli sme jedna veliká šťastná rodinka, tešili sme sa každému dňu a to nehovorím o narodeninách, alebo Vianociach. Krása na to spomínať.. No ako roky ubiehali a ja som dospievala, prestala som vnímať svoju maminku ako matku, ale ako priateľku.No stalo sa to, čo som nikdy nečakala. Zrazu, z ničoho-nič som dostala obrovskú facku. Videla som to, čomu nechcem doteraz veriť. Z veselej, silnej ženy sa stala osôbka, ktorá bola slabá a smutná. Z jej oči zmizla nádej. No z mojich očí nezmizla.Verila som, že je všetko len zlý sen a ja sa z neho preberiem. A prebrala som sa. Prebrala som sa na slová, na ktoré nikdy nezabudem... hlas doktora, ktorý nám povedal 3 slová, ktoré odvtedy nenávidím- Je mi ľúto... Vtedy som v sebe cítila výbuch, nie výbuch zlosti, alebo niečoho podobného. Bol to výbuch mojho srdca, ktoré sa rozbilo. Hovorí sa, že čas všetko vylieči. Kto to vlastne povedal ? Ten človek nevedel čo hovorí. Od toho dňa, pretieklo už veľa vody, ale nič sa nezmenilo. Nechcem nič, nič viac ako vedieť prečo...Ako som komu ublížila, že sa mi to vrátilo týmto spôsobom. Keď vidím, ako sa ostatné decká správajú k rodičom, mám chuť ich poriadne prefackať.Nevážia si to čo majú...teda, pokiaľ to nestratia. Ja som už stratila a nedá sa to vrátiť. Nedokážem ani opísať čo sa v mojom vnútri dialo a ešte stále deje. Je to kruté, ale musíme ísť ďalej. Hviezdička moja, chcem sa ti poďakovať. Poďakovať za to, že nás z hora všetkých chrániš,pomáhaš nám a dávaš na nás pozor aby sme nezišli z cesty. Verím, že sa tam hore raz stretneme a budem ťa môcť konečne zase objať... Veľmi mi chýbaš... ĽÚBIM ŤA MAMULIENKA ...cmuk

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu