Vo vzduchu cítiť ... (4)

Kráčala von zo záhrady. Jemný vánok jej rozvial vlasy. Na chvíľu sa zastavila a nechala láskať svoju tvár týmto priateľom. Celým jej telom prebehla sviežosť tohto rána. Bezmyšlienkovito sa rozbehla smerom k lesu. Na nohách zacítila rannú rosu a rozosmialo ju to.

Vybehla hore kopcom a ocitla sa na začiatku lesa. Obozretne do neho vkročila a nechala sa unášať. Zavrela oči a nadýchla sa. Milovala túto vôňu. Nikde na svete nevoňal les tak nádherne.

Po pár okamihoch sa vydala po známej cestičke. Pomaly a so zatajeným dychom. Zúfalo túžila nájsť odpovede na svoje otázky. Stočila sa doľava a odpočítala presný počet krokov. Vždy to tak robila odkedy...
Na perách mala ešte stále jemný úsmev no v očiach sa jej zaleskl dkedy odišiel, mala mnoho priateľov, ktorí sa jej snažili pomôcť. Bola im za to vďačná. Len jediná ju však vedela pochopiť.

Z myšlienok ju vytrhol šuchot lístia. Rýchlo sa pritiskla k najbližšiemu stromu.Vydýchla si .Okolo prešla len skupinka hubárov. Vyšla zo svojho úkrytu a pokračovala v ceste. Lesný chodník sa začal zužovať a stúpať nahor. Po pol hodine cesty z neho zišla dolu a po pamäti kráčala k malej priehlbinke v skale.Odtisla konáre ,čo je bránili zatlačiť na správne miesto a pred jej očami sa zjavil vchod. Zohla hlavu a vošla dovnútra. Zacítila známu vôňu , ktorá jej pošteklila zmysly. Tanečným krokom vošla do malej predsiene.

Stála tam a s úsmevom sa dívala priamo na ňu.
- Tak si teda prišla.
- Ano , vieš mám také tušenie už do rána. skoro by som povedala ,že ma samé zobudilo.
- Dáš si čaj? opýtala sa jej hostiteľka.
- Ďakujem myslím,že áno.

Sedeli pri stole a popíjali čaj. Po stenách svietili zažaté lampy a vytvárali útulnú atmosféru. Mlčky na seba pozerali . Po chvíli však prerušili to dôverné ticho.
- Vedela som ,že prídeš.
- Naozaj? Ved ja som to ani neplánovala ja iba.Nevedela čo ďalej povedať.
- Nikto to možno neplánoval ,ale myslím,že niečo je vo vzduchu...

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu