Ty prídeš... a ja znova uvidím svetlo (2)

Sedela v kresle na verande.Začalo svitať,no ona už bola dávno hore.Nemohla zaspať. Nie dnes. Dnes mal byt výnimočný deň. Cítila to v kostiach. A ona sa nikdy nemýli, čo sa týka takýchto veci. Bol to jej šiesty zmysel.
Podvedome sa začala hojdať a vychutnávala si ten pôžitok zo známeho mravčenia v bruchu. Známy pocit nedočkavosti a trémy.

Zavrela oči, aby si vybavila jeho obraz. Bolo to už pár rokou čo sa nevideli.V hlave jej skrsla myšlienka:,,Nevideli?Aká to ironia.Možeš sa vidieť s niekým ,kto nie je?"

Nikdy na neho neprestala myslieť. Popravde myšlienky na neho ju robili šťastnou. Samozrejme, ďalej žila svoj život. Pokojne a sama vo vidieckom domčeku. Nikdy sa nevydala, nenašla nikoho kto by bol ako on.

Pred piatimi rokmi jej povedali, že zomrel pri výkone služby.Nemala dovoliť ,aby išiel na povinný výcvik. A mohla to zariadiť. Teraz si to bude nadosmrti vyčítať. Spomína si na to ako by to bolo dnes, keď jej povedali,že jej najmilovanejší posledný krát vydýchol. Zlomilo jej to srdce, myseľ i telo. Niekoľko mesiacov sa nevedela spamätať.

Teraz je to už pár rokov no ona vie, že nikdy neodišiel navždy. Nevie to vysvetliť, proste to cíti. Vie ,že raz sa vráti. Nájde je dom. Natrhá jej kvety.Čo na tom, že ich vytrhne z jej záhradky. Zaklope na dvere. Ona príde a otvorí ich so slovami na perách:,, No konečne, tak dlho som na teba čakala." s miernou výčitkou,ale so smiechom v očiach. On jej podá kvety a nakloní sa k nej. Jeho pery sa jej sladko dotknú a zaševelí jej do ucha:,,Ved to bolo len včera čo som odišiel, to som ti až tak chýbal? "

Zo snívania ju vyruší práve vychádzajúce slnko. Zasvietilo jej zubatými lúčmi priamo do očí. Pozrela na príjazdovú cestičku, kde sa znenazdania rozvíril prach...

 Vymyslený príbeh

9 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu