Prechádzka ľadovou záhradou v máji a nič netušiaci priatelia stojaci na križovatke ciest.
Ťahám vás za ruky, občas za nosy no moj útíšujúci pohľad a spúšť kecov zastáví tok budúcich nepríjemností.
Nepríjemnosť hľadiaca mi rovno do očí s prosbou o pochopenie o pomoc pre zatratenie skutočnosti a samozrejme o moj falošný úsmev.
O falošné šťastie bez jedného z unikátov, pre strach z minulosti a chabé pokusy o budúcnosť.
Snaha o nahradenie skončeného s mylným pocitom sklamania.
Ťahám za sebou kvantum problémov, obhajované kvalitou.
Istota, ktorá vraj potvrdzuje cenu má ma držat nad vodou a keď človeku dôjdu prostriedky má platiť nádejou.
Rozpaky, strapaté vlasy a neistota v hlase-fyzické príznaky nerovnováhy a tie obrovské obavy sa často rozhodnú požrať všetkú odvahu.
Túžby spletené so strachom a nepochopenie pre vlastné potreby, nie to ešte pre dobro ostatných.
Rozumiem som schopná uvažovať,usmievať sa šíriť optimizmus.
Ruky osudu, ktorý ma neustále prenesie na začiatok a silou mocou dokazuje že predsa je tu.
Neuverím, nevyhľadávam ho a už vôbec neprosím aby za mňa robil nepríjemné.
Šťastie ma neopúšťa zviditľní dôležitosť v mojom živote a ja ďakujem, no dosť často z nej niekto ubudne.
V sprievode s dotykmi, s láskou a toľkou nežnosťou jednou veľkou obchádzkou ktorá ukrýva všetko skutočné.
Nikto trápne neignoruje, len jednoducho čaká kedy to všetko skončí a odprevadí všetky dni do minulosti.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
lovinme
23. 4.apríla 2008 16:11
velmi trefne metafory ako vzdy ... ale joj jakeby si mala umriet uz zajtra este jeden pesimisticky blog tak ti nenapisem komentar sama vies ze ruky osudu neublizuju vzdy ... a len sebecki ludia si vsimaju len udery a nie pohladenia(tym som nechcela povedat ze si sebecka ,len sa ta snazim trosku prebrat )
Napíš svoj komentár