Bubo

To čo píšem nieje nové,
čo by sme si počali...
Je to ale stále v móde,
tu nik nieje pristarý.

Hľadiac si do očí,
hoc len krátko- omylom,
Jeden vidí úsmev boží,
Druhý jazvu pod uchom.
Jeden vníma smiech hladivo,
Druhý zasa zub nakrivo,
Jeden mieni, Druhý mierni,
snáď pre pupok neforemný.
Kto je vinný dohája?
Nikto, hoci obaja.

Jeden pamätá si všetko,
čo mu Druhý povedal,
ten však pred ním zas a znova
prednosť iným veciam dal.
Jeden by o Druhom mohol
trebárs knihu napísať,
zatiaľ čo ten druhý musí
na meno sa opýtať.
Jeden Druhému –prečo, ktovie?,
s nehou darček prinese,
ten naň iba „dobre“ povie,
za Tretím sa rozbehne.
Pre Prvého to fér nieje,
Druhý za to nemôže,
hoc muj býva s Prvým dobre,
berie ho len „akože“.

Tretí, ten si ide svoje,
pre Druhého perfektný,
a hoci sa Prvý snaží,
s týmto sa mu zdajú sny.
Zniesol by mu modré z neba,
od neho i suchý chleba
posvätne si odloží.
Netrápi ho
že Prvý zaňho
i život by položil.

Vidí vlasy, oči, ruky,
ktovie ešte čo všetko,
Tretí, ten však vôbec nieje
z toho nejak namäko.
Ten si všimol hrubé krivky,
nohy krivé, vlasy fuj,
hoci za ním Druhý behá,
nejde z neho žiadna neha.

Pravda býva neraz krivá,
isto sami uznáte,
v mysli sa mu Štvrtý skrýva...
...a ďalej to poznáte!

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu