Chýbaš mi.
Je 24.02.2011.
Mám zaracha...tak dlho sme spolu neboli von...
Podľa mňa sa naša ,,rodina" rodinou nazvať nedá.
Cítim sa ako na intráku a nie ako doma.
Teoreticky tu len prespávam a upratujem.
Neznášam svoju izbu,ako to tu mám vydržať?
Otec sa so mnou ani pre istotu nerozpráva a keď už,tak ma obviňuje.
Za všetko samozrejme môžem ja.
S bratom nemám spoločnú tému.
Raz si zbalím najdôležitejšie veci a vypadnem.
Zoberiem mamkine fotky a jenu fotku celej (ešte kompletnej) rodiny,kde sa všetci smejeme (a možno sme šťastná rodina),zoberiem peniaze a odídem.
Pôjdem,kam sa mi bude chcieť.
Cestou si však uvedomím,že nemám kde ísť,tak budem zúfalá.
Vtedy bude silná búrka a ja bezradná.
Dôjdem pred tvoj dom a zazvoním.
Budem ťa prosiť,aby som mohla aspoň jednu noc u teba prespať a ty ma budeš objímať a ľutovať.
V daždi.
Povieš len:,,Čakal som,kedy prídeš."
Celú noc budem sedieť na posteli a rozmýšľať.
Rozmýšľať kam pôjdem.
Ta sa budeš tváriť,že chceš aby som zostala dlhšie.
V skutočnosti vieš,že je to nemožné.
Na druhý deň sadnem na vlak a pôjdem na cintorín.
Natrhám kvety a dám ich na mamkin hrob.
Sadnem na vlak a posledné peniaze miniem na cestu do Kanady.
Pôjdem sa prejsť po Yellowstonskom lese až k super sopke.
Nechám sa priviazať k stromu.
A budem čakať.
Možno na smrť,možno na sen.
Príde sen a v ňom aj ty.
Pobozkáš ma na pery,povieš:,,nevzdávaj sa!" a zmizneš.
A mňa zožerie buď supersopka alebo iné divé zviera.
Ak by ani tento druh samovraždy nevyšiel...
...potom nasadnem do lietadla.
Otvorím dvere a skočím.
Pobozkám fotku šťastnej rodiny a fotku najkrajšej ženy-mamky.
A zomriem.
Najkrajšou smrťou,aká existuje.
A o niekoľko tisíc rokov...pri objavení Titanicu nájdu potápači v oceáne kus bižutérie.
Zhodou okolností,mojej bižutérie.
Náušníc,ktoré si mi daroval na Valentína roku 2011.
Naša rodina sa rozpadla.
Praskla.
Praskla pri smrti dôležitého člena.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
shwarzcoolka
1. 3.marca 2011 17:41
krááásne!
Napíš svoj komentár