Už nevlázdem.:(

Duní mi v hlave, počujem len krik a buchnutie dverami. Odchádzam. Už nevládzem. To večné okrikovanie. Utekám. Neviem kam. Len bežím a nechám slzy voľne stekať po tvári. Srdce mi bije rýchlo, cítim pichnutie v boku, už nevládzem. Obloha sa pomaly zatiahne, a začne strašná búrka. Z batohu si vytiahnem mikinu, ktorú som ešte stihla strhnúť z vešiaku. Nachádzam sa na nejakom ihrisku. Sadnem si už na úplne mokrý múrik, ale teraz mi je to jedno – už nevládzem. Rozmýšľam, kde som urobila chybu. No na nič neprichádzam. Zrazu zdvihnem hlavu a strhnem sa. Pred sebou vidím blížiacu sa osobu. Je úplne ticho a ja počujem len svoj zrýchlený tlkot srdca, kroky a..... zrazu len tmu. Prebudím sa v náručí neznámej osoby. Pohľad do tých krásnych hnedých očí mi opäť rozpáli srdce. Som zmätená, neviem, čo sa vlastne stalo. Pomaly zavriem ešte oči, ale po chvíli sa posadím vedľa toho zaujímavého chlapca. Až potom si uvedomím, že ma ešte stále drží za ruku. Chcela by som sa vytrhnúť a utekať, lebo chcem byť už navždy sama. No nejde to. Niečo ma núti tam ostať – mlčky sedieť a držať ho za ruku. Neviem sa mu pozrieť do oči. Moje celé telo sa trasie. Trasie sa od strachu. Zjavne to zbadá a jeho bundu mi prehodí cez plecia. Poďakujem mu len mrazivým úsmevom. No on začne so mnou komunikovať. „ Nepoznáš ma, no ani ja teba. Ale chcel by som. Ak mi to dovolíš. Pomôžem ti.“ Nikto mi dlho nič takého nepovedal. Nemala som dôvod byť naňho zlá, veď on predsa za nič nemôže. Zrazu len tak z ničoho nič začnem rozprávať o svojom trápení a tej bolesti. O tom ako som utiekla z domu, ako to tam všetko nenávidím, ako tu už nikoho nemám. On ma len chytil za ruku a počúval ma. Cítila som, že „on“ ma chápe. Tak pokračujem o tom ako sa spustila búrka, ako som sa ukryla tu na ihrisku a od strachu, že mi ide dakto ublížiť som odpadla. Nepovedal nič, len ma silno objal. Mojím telom prebehli zimomriavky. Pýtam sa sama seba : „ Čo sa to s tebou deje?“ Dlho si navzájom dívame do oči, až ma chytí a povie, aby som šla s ním. Búrka už prestala a opäť svieti slniečko. To sú tie typické búrky z tepla. Vedie ma na nejaké pre mňa neznáme miesto. Ale, čo vidím mi vyrazí dych. Je to jazero, s nádhernou lúkou. Nepochopila som ako som kedysi mohla toto miesto prehliadnuť. Začal mi rozprávať o tom ako sem chodí vždy, keď mu je do plaču, a nik ho nechápe. Dúfala som, že táto chvíľa neskončí. Už sa stmievalo. Nevedela som kam pôjdem. „On“ – ten pre mňa tajomný sa volal Lukáš. Mal 19 rokov a býval len pár minút odo mňa. Nedávno úspešne zmaturoval a chystal sa na výšku. Neskôr sa ma opýtal, či ma môže ísť odprevadiť. Odmietal som, s tým, že tam sa už nevrátim. Prosil ma, aby som šla, aspoň nech to kvôli nemu urobím, lebo má o mňa strach. No i tak som si myslela, že som mu ľahostajná, veď ani neviem prečo toto všetko robí. Ale povedala som si, že pôjdem, veď i tak nemám, čo stratiť a hlbšie už padnúť ani nemôžem. Pred bránou ma objal a dal mi bozk na líce. Zakýval mi a povedal : „Zajtra na NAŠOM miestečku o 16.Pekne sny.“ Ostala som stáť ako obarená. Ako zvýraznil to slovo NAŠOM. Ale to som si istotne nahovárala. Poslednýkrát som sa za Lukášom otočila a šla som domov. Doma to bolo úplne inak ako som si myslela. Žiaden krik, ani vyhrážky, či nebodaj domáce vezenie. Všetci ticho sedeli a pozerali TV. Pozdravila som ich a šla si ľahnúť. Ráno som sa prebudila na krásnu vôňu, ktorá išla z kuchyne. Obliekla som si župan a zišla som dole. „ Dobré ráno slniečko“ povedala mi mamina. „Aj tebe. Čo je dnes za deň, že sa tu tak vyvára?“ opýtam sa jej. „Dnes? Je deň ako každý iný, ale chcem, aby si vedela, že ťa ľúbim“. „Aj ja teba mamička“ a padneme si do náručia. Po tvárach nám len stekajú slzy z toho smútku ako sme si navzájom ublížili. Ale je to už za nami. Dúfam. Cez deň som poupratovala, zbehla do obchodu, pomohla v kuchyni, no ale pomaly sa blížil čas stretnutia sa s Lukášom. Rozmýšľala som, či tam mám isť, však predsa včera som uvažovala plne inak ako dnes. Veď som predsa utekala z domu. Je 16.15 a Lukáša nikde. „Dobre som naivná“ poviem si nahlas. „Ale nie si slniečko“ povie mi „on“. Otočím sa a predo mnou stojí....Lukáš. Zabudnem zavrieť ústa. Je ešte krajší, ako včera. Tie jeho oči, pery a ten krásny úsmev. Je očarujúci. Príde bližšie a objíme ma. Cítim to isté, čo včera, len oveľa viac intenzívnejšie. Prechádzame sa, rozprávame si navzájom o svojich životoch. Viem, že ma 1 sestru, ktorá študuje v Amerike, on hráva futbal, a miluje hudbu. Stále sa spolu smejeme na úplnych maličkostiach, ale je mi krásne. Občas sa náhodne dotkneme. A ja cítim už tie známe zimomriavky,. Sadneme si ku jednej skale, zapozerá sa na mňa a povie mi.: „Nikdy som nestretol niečo krajšie a očarujúcejšie ako si práve TY, ale stretol som. Neľutujem, že som išiel na to NAŠE miesto. Si nádherná, ja.... zamiloval som sa.“ Hneď nato sklopí zrak do zeme a zosmutnie. „Viem, že ty o mňa nestojíš, nepoznáš ma, neveríš mi“. „To nie je pravda“ rýchlo vychrlím zo seba. „musíme sa len lepšie spoznať.“ No ja som cítila to isté, nepovedala som mu to. Ani sama netuším prečo. Večer sa unavená zvalím na posteľ a myslím len na ten deň, keď som spoznala Lukáša. Na dnešný deň, ako mi bolo.. ako NÁM bolo..Z myšlienok ma vytrhne prichádzajúca SMS-ka : „Naozaj o teba stojím. Prosím skús mi dať šancu. Krásnu dobrú noc a pusinku posielam .“ Odpíšem hneď. Už to ďalej nevydržím. „Stretneme sa o 10 minút TAM.“ Celá nervózna prešľapujem z nohy na nohu. „Húúúú“ zakričí dakto. Celá vystrašená začnem kričať, ale keď zistím, že je to Lukáš začnem mu robiť zle, a on mi to vracia. Zrazu ma len chutí okolo pásu a začneme sa bozkávať. Nemám dôvod sa brániť a ani nechcem. Jeho pery sú ešte lepšie ako som si predstavovala. Sadneme si vedľa seba, opriem si oňho hlavu a pozeráme sa spolu na hviezdy. Tento deň bude pre mňa nezabudnuteľným. Opäť SMS : „Môžem to brať tak, že sme SPOLU?“ „Áno “ odpíšem jednoducho, a hneď zaspím. A tak sa to všetko začalo. Dňa 13.07.2005. Stále to mám pred očami. Dnes je 13.07.2008 a sú to krásne 3 roky. Ja a Lukáško. Toľko sme spolu toho zažili, pekného i zlého, ale sme spolu. Ostatní by nám len závidieť mohli. Aj dnes sme sa stretli na NAŠOM mieste. Tam to aj začalo, no netušila som, že aj skonči, že sme spolu na tom mieste poslednýkrát. Dohodli sme sa, že každý ideme večer von so svojimi kamošmi, a potom budeme spolu. No i tak bolo. No bohužiaľ osud nám neodpral byť najďalej spolu. Spustila sa strašná búrka a mne prišla SMS. Celá natešená, že je od Lukáška ju otvorím, no hneď ako som začala čítať tie slová, začínam bežať. Stále to vidím pred sebou. Napísal mi Lukášov kamarát.. Marek... „Ahoj. Príde do nemocnice, mali sme s chalanmi autonehodu, no Lukáš je na tom najhoršie. Potrebuje ťa.“ Slzy mi tečú po tvári. Ani neviem ako som do tej nemocnice prišla. Chcem len jedno – vidieť Lukáška. Sadnem si na kraj postele a držím ho za ruku. Tichým hlasom mi povie slová, ktoré mi dodnes znejú v hlave : „ Dnes je deň, kedy sme sa spoznali, pamätáš? Ako som prišiel k tebe, držal ťa za ruku a počúval tvoje trápenia. Vtedy som vedel, že som sa zamiloval. Dnes sme mali byť spolu celý deň, a nestalo by sa toto. No osud to zariadil inak. Už som slabý, ale jedno chcem, aby si vedela, nikdy som nemiloval nikoho tak ako teba. Láska, ty vieš, čo pre mňa znamenáš. Prosím, buď šťastná, a nezabudni na mňa. Neodmietaj iných! Toto isté som prežil ja, a preto som vtedy išiel na NAŠE miesto, a stretol som teba. Osud mi jedného človeka vzal, no druhého mi dal. MILUJEM ŤA “ Ucítim silné stlačenie ruky, a už nič. Ruka mu spadne z postele, a ja začnem kričať o pomoc, objímať ho. No už je neskoro. Prečo mi to nepovedal skôr? Prečo mi tajil, že sa mu stalo to isté, čo teraz mne? Že prišiel o svoju lásku? Prečo?
Odchádzam. Počujem len svoje kroky, po nemocničnej chodbe. Idem tam! Idem okolo ihriska a na tom múriku uvidím sedieť smutného chlapca. Ako som ja vtedy niekoho potrebovala, prišiel môj Lukáško, teraz možno tento chlapec potrebuje mňa.

„VÁŽME SI, ČO MÁME, LEBO KEĎ TO STRATÍME, BUDE UŽ NESKORO.!!“

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu