11:00 v noci.... Ležím v posteli s mobilom v ruke čítajúc si všetky jeho esemesky. Pomyslíte si, že mi už začína hrabať. Vždy som sa pokladala za veľmi romantickú osobu. Ale úmyselné pripomínanie si toho bolestivého šťastia už začína hraničiť so šialenstvom. Ale to mi je jedno. Chcem plakať tak ako to vlastne robím každú chvíľu. Moje mzšlienky obsahujú iba dve vety- Musím ho nechať žiť si svoj život, bezo mňa bude predsa oveľa šťastnejší.... a tá druhá- Nedokážem to, potrebujem ho.
A napriek tomu, že viem čo musím urobiť, teším sa, že ho zajtra zase uvidím, jeho úsmev, všetky bežné slová, ktoré su v jeho podaní také výnimočné. Iba jeho pozdrav a oslovenie mi spôsobuje, že odrazu ľutujem, že som zjedla aj to málo, čo som zjedla, pretože pocítim poletujúce motýle v mojom bruchu. Srdce mi začne prudko biť, na krátky moment zabudnem, čo mi neustále hučí v hlave.

Ráno som sa zobudila s tupou bolesťou pri srdci. Nie, nič z toho nie je tvoja chyba. Iba moja. Len kvôli mojej hlúposti, bezvýznamným klamstvám, a strachu z ďalšieho úderu, ktorý ti pravda opäť uštedrí. Lenže pre mňa to je ešte tvrdší údel. Po nejakom čase sa budeš tváriť, že sa nič nestalo, ale ty aj ja dobre vieme, že stalo. Ty sa budeš nad tým trápiť celú dobu až dovtedy kým nezistíš čosi nové, a potom mi to zase vytmavíš pri ďalšej hádke. A ja budem zase zaspávať s pocitmi viny. So slzami ťa budem prosiť o odpustenie, ty dáš zase všetko doporiadku. Aj keď iba navonok.
Myslím, ale že toto bolo to posledné, čo by si o mne nevedel.

Osobu, ktorú si zo mňa spravil, tú, ktorá cítila lásku a oddanosť, tou som chcela ostať. Zabudnúť som chcela na tú stránku, ktorá ti toľko ublížila, tá šo sa za to cíti vinná. Chcem byť iba tou jednou, ktorá ti prinesie úsmev na tvár, ktorú nazývaš anjelom.
Ak to spolu prejdeme, tentoraz to spravím inak, v mojom podvedomí už nie sú žiadne klamstvá ani tajomstvá, ale už nebudem vyžadovať dôveru, ktorú som v tebe sama zničila. Chcem niesť všetky následky, ktoré prináša láska i keď už nie je slepá. Budem iba tou jednou osobou, ktorú miluješ, urobím všetko, čo chceš a budem dúfať, že možno raz sa nám podarí pozliepať črepy. Nie, neopustím ťa, možno je to odo mňa sebecké. Raz si mi povedal, že ak sa niekedy rozídeme, nebudeš to ty, kto povie zbohom. Neviem, či je to kvôli mne, alebo kvôli tebe samému.
A aj ja ti sľubujem, že odo mňa sa toho posledného slovíčka nedočkáš. Skúsim opraviť všetko rozbité a pokazené.

Akosi stále verím v rozprávky. Aspoň ty a ja musíme žiť v rozprávke tak ako princezny a princovia, tak ako ja= tvoja malá princezná a ty= môj statočný zachránca. Kedysi si ma zachránil pred mnou samou, pokúsim sa vymeniť si úlohy a pomôcť ti stať sa tebou samým.

Nezaujíma ma, či sú v mojej spovedi gramatické chyby, ty si to aj tak nikdy neprečítaš a ja sa snažím iba vyťukať svoje myšlienky a pocity na klávesnici...... Cítim sa trošku lepšie, začínam nám opäť naozaj veriť.
Zázraky sa predsa stávajú, a to, že som tvoja je predsa len zázrak....... A aj v rozprávkach existuje zlo, tak ako v tej našej, ale ja a ty ho porazíme, pretože ty miluješ mňa a ja milujem teba.

Už o tom nepochybujem.....

 Vyznanie
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
joelina  18. 2. 2008 14:43
zaujimavy blog, dobry
Napíš svoj komentár