...tak ako sa to v tomto čase zvykne stávať dostala som šialený nápad upratať si izbu. Ono u mňa upratovanie znamená asi to, že všetko najprv rozhádžem a potom to naspäť ukladám pričom stále niečo zmením aby bolo vidno, že som niečo urobila. Tak tomu bolo aj tentoraz. otvorila som záhadnú taburetku, ktorú som neotvárala niekoľko rokov a v nej som našla zbierku svojich starých časopisov. Keď som sa nimi prehrabala našla som to čo ma priviedlo k napísaniu tohoto blogu.

Boli tam moje bábiky z detstva. Boli v dosť zlom stave...oproti ich vlasom by bola slama úžasná, ale čo som mohla čakať po toľkých rokoch v "mojich službách" a následne po pobyte v taburetke. Rozhodla som sa, že ich dám do poriadku. Veď za toľké roky služby si to aj zaslúžia...ALE...potom mi došlo, že pre nich už v izbe nemám miesto...a nie len v izbe. Ani v živote. Lebo či chcem či nechcem tie časy kedy som sa s nimi mohla (a chcela) hrávať sú nenávratne preč.

Nuž som zobrala najkrajšiu igelitku akú som mala po ruke a začala som ich tam ukladať. Musím priznať, že keď som uvidela jednu s dierou od vidličky na bruchu nebolo mi všetko jedno. Tú jednu som sa rozhodla si nechať. Keď som bábiky doukladala na vrch som položila šaty topánky a kabelky a s plnou igelitkou som sa vybrala skrz tri poschodia k odpadkovým košom.

Vonku pršalo...a tá zvláštna nálada ma úplne pohltila...
ak by som bola ja bábikou, vybrala by som si presne také počasie
na svoj pohreb...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár