Počujem ako z balkóna na mňa niekto kričí. Nestačí dlho bádať a podľa hlasu poznám, že je to Lucia. Moja kamoška. „A jej! Čo sa zase dozvedela“. Z naštvaného tónu sa neveští nič dobré. „Dnes nemôžem ísť von lebo som si to dokašlala u mamy. Zajtra ti poviem.“ No super a teraz čo? “ Aspoň konečne jeden deň čo nebudem mať zle. „Ale máš v tom prsty aj ty! “. Číta mi myšlienky ? Radšej sa rýchlo poberiem preč nech nezmapuje ostatok mojich myšlienok. „Zajtra teda okey? Maj sa Luci“. V rýchlom tempe ako keď ti treba ísť na veľkú si plánujem urobiť zástavku u mojej druhej a zároveň poslednej kamošky, s ktorou tiež chodím von. Ich dom pre zmenu nežiari prepychom, práve naopak. Malý domček s drevenými oknami. Plastové sú vraj veľký luxus. „Klop klop, Mary? Si doma? “ V pozadí izby sa ozve ďalší ale s väčšou istotou naštvanejší hlas patriaci Maryške. „Teraz som v riadnej riti.“ Keď už ona zvyšuje svoj pokojný zvukový efekt vydávaný z krku je zle nedobre. V zápätí chodov mojich myšlienok pocítim niečo tvrdé a drevené. Nikdy som nedostal facku od okna. Neostávalo nič iné ako sa postaviť, spustiť hŕšku slizkých nadávok a namieriť ich na Maryšu. Ledva vyslovím tri oplzláky a v tom ďalšia rana tenkej ruky. „Najprv sa ma tu snažíš zabiť oknom a teraz ma fackáš za niečo o čom ešte ani neviem? „. “ To máš popredu aby si mi nestihol ujsť než si vypočuješ dôvod! “.“Stačila by mi aj rana od teba. Uspokojil by som sa! A povedz mi láskavo tvoj dej! “. Šúchajúc svoje bobo s výrazom prasknutého kondómu sa snažím dávať pozor na ďaľšie rany a zároveň počúvať never ending story. „Na tu máš! “. Strčila mi nejaký dlhý zošit do ruky zo slovami: „ Pekne si to prelistuj! “. Stále nechápem čo mám ja a zošit spoločné. Knihu som nedržal už pol storočia a zošit polku polky storočia. „Veď tu sú iba noty a texty z hudobnej! “ Naraz mi na samotnom konci listu strelilo do očí veľké a hrubým zvýraznené podozrivé písmo. Tak si to prečítam....To be continued

 Vymyslený príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár